Mám šťastie. Prichádzam k berlínskemu pamätníku európskych Židov usmrtených počas druhej svetovej vojny a naozaj je hnusne, chladno, sychravo, chvíľami v tom vetre prší horizontálne. A preto tu nikto nie je. Môžem tu byť celkom sama, nerušená. Po kamenných kvádroch stekajú kvapky. V tichu sa pozerám na obrovské pole pokryté kamennými kvádrami. Vyjdem na kopček, ktorý sa črtá na opačnej strane, odtiaľ to bude iste tiež zaujímavý pohľad, vravím si. Vchádzam medzi kvádre, ktoré mi siahajú po kolená - ale veľmi rýchlo zisťujem, že žiadny kopček nie je. Nerovnosť nevytvoril reliéf pôdy, ale architekt. Kamenné bloky sa zväčšujú a o chvíľu ma o vyše meter prevyšujú. Napravo, naľavo, vpredu - kam sa pozriem ohromné chladné bloky kameňa. Moje kroky medzi nimi sa rozliehajú, kameň odráža každé potiahnutie nosom. Uličky, ktoré staviteľ medzi blokmi nechal, sú stiesňujúco úzke.
2711 kameňov pripomínajúcich náhrobky na 19-tich tisícoch metrov štvorcových. Vraj sem v pekných dňoch chodia skejteri skúšať svoju obratnosť a sediac na okrajových blokoch si občas niekto rozbalí fastfoodový kebab. Neviem si to predstaviť.
„Bolo okolo toho veľa sporov", povedal nám o pamätníku včera sprievodca v autobuse. „Načo potrebujeme umelé pamiatky, keď máme skutočné - napríklad veliteľstvo gestapa a koncentračný tábor. A tiež, že pamätník zaberie veľa miesta. No a navyše architekt k tomu nedal žiadne vysvetlenie, nepopísal symboliku, čo majú tie kamenné kvádre znamenať. To ľudí hnevalo." Prechádzam medzi dohladka otesanými kusmi kameňa a cítim, že musím čo najskôr z tohto chladného ťaživého miesta von. Malý človek uprostred studeného sveta. Uprostred niečoho, z čoho sa nedá ľahko uniknúť. Je to obrovské, mohutné a desivé.
Žiadne vysvetlenie symboliky nepotrebujem. Úzke uličky, zima a mokro, ticho... vystihuje hrôzy koncentračných táborov, zverstvo plynových komôr, bezútešnosť nežiadaného pôvodu a strašný koniec miliónov životov viac než dosť.
Celkom som premrzla, mierim do hlučnej kaviarne na rohu. Je plná tínedžerov, hovoria po taliansky a očividne čakajú, kým o desiatej otvoria informačné centrum pod pamätníkom. O chvíľu sa možno rozbehnú pomedzi tie bloky aj oni. Štebocú, prekrikujú sa, asi budú aj tam. Som rada, že sú tu, zalezení pred zimou. Mohla som pamätník vidieť v tichu. Dávno som za chlad a sychravé počasie nebola taká vďačná.
