Nenávidím celý ten štatút - „dcéra". To je tak, keď bývate v malom meste a mama je šikovná lekárka. A každý, úplne každý, ju pozná. Je to fajn v obchode a občas aj v škole. Ale inak o to fakt nestojím! Hlavne keď sa vraciam z diskotéky alebo sa chcem len tak poflakovať po meste.
Odchádzam na vysokú, do veľkého mesta. Pri štúdiu stojí ešte jeden celkom jasný a rovnocenný motív - „stať sa sebou". Už nechcem byť „dcéra", chcem byť „ja". Doštudujem, začínam pracovať. Super, podarilo sa. Kto nezažil, nepochopí. Sloboda nesmierna a pocit veľmi pekný.
„Dobrý! Tu je mama Matúška a Julinky", predstavila som sa dnes do telefónu. Pred narodeninovou oslavou kamaráta mojich detí som volala Larise. Keby som povedala len svoje meno, nevedela by, o koho ide. Aj ja ju mám v telefóne poznačenú ako „Gáborkovu mamku". „Ja" už zas nie som len „ja". Ale zrazu je to celkom inak ako kedysi s "dcérou".
Nie sme vlastníkmi svojich detí, sme ich správcami, povedal niekto múdry. Aká príjemná príslušnosť ...