Príslušnosť

Autor: Marie Stracenská | 23.3.2012 o 11:18 | Karma článku: 12,95 | Prečítané:  1358x

„Nechaj ju, to je lekárkina dcéra!", okríkne kamarát kamaráta. Ten sa zháči, zabrzdí korčule v rozbehu až spod nich odfŕkne zbrúsený ľad a odtiahne ruku, ktorou mi chcel z hlavy schytiť čiapku. Všetky baby na klzisku naháňajú chalani, mne sa stane toto. Mám asi pätnásť a nenávidím tú vetu.

Nenávidím celý ten štatút - „dcéra". To je tak, keď bývate v malom meste a mama je šikovná lekárka. A každý, úplne každý, ju pozná. Je to fajn v obchode a občas aj v škole. Ale inak o to fakt nestojím! Hlavne keď sa vraciam z diskotéky alebo sa chcem len tak poflakovať po meste.

Odchádzam na vysokú, do veľkého mesta. Pri štúdiu stojí ešte jeden celkom jasný a rovnocenný motív - „stať sa sebou". Už nechcem byť „dcéra", chcem byť „ja". Doštudujem, začínam pracovať. Super, podarilo sa. Kto nezažil, nepochopí. Sloboda nesmierna a pocit veľmi pekný.

„Dobrý! Tu je mama Matúška a Julinky", predstavila som sa dnes do telefónu. Pred narodeninovou oslavou kamaráta mojich detí som volala Larise. Keby som povedala len svoje meno, nevedela by, o koho ide. Aj ja ju mám v telefóne poznačenú ako „Gáborkovu mamku". „Ja" už zas nie som len „ja". Ale zrazu je to celkom inak ako kedysi s "dcérou".

Nie sme vlastníkmi svojich detí, sme ich správcami, povedal niekto múdry. Aká príjemná príslušnosť ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.


Už ste čítali?