Hovorí o tom, ako je verejná bezpečnosť dôležitá pre stráženie poriadku a ja myslím na nášho opitého suseda, ktorý nedávno zobudil krikom a buchotom celý a vchod - a aj naňho políciu volali, ale tá nikdy neprišla. A keď jediné, čo nám je chlapík v rovnošate schopný prakticky ukázať je červené svetlo, ktoré vyloví z tašky. Sklamanie vrcholí. Zvoní. Paráda. Zas máme na pol roka pokoj, kým osnovy nenariadia ďalšiu osvetovú prednášku príslušníka Verejnej bezpečnosti. Takto si to pamätám. Aké to bude teraz?
Niečo medzi jedálňou a kultúrnou sálou. Pred pódiom štíhla policajtka v uniforme a jej mohutný kolega v civile. Pozerajú sa na asi stopäťdesiat piatakov a šiestakov. Ticho! - upokojuje žena deti veľkými gestami, s ktorými by sa nestratila ani pri riadení dopravy na križovatke. Nepomáha. Hej! Zakričí a zahvízda na prsty. Decká stíchnu. Kto chodí sám zo školy? A prečo to nie je dobré? Hovorí slovníkom jedenásť - dvanásťročných detí, dáva príklady im blízke. Rozpráva o tom, čo sa naozaj stalo. Veľa sa pýta. Nie je to akademická prednáška, každú chvíľu niekoho vyvolá a deti hrajú rôzne situácie. Vykrikujú odpovede, diskutujú, nehanbia sa. Policajtka občas prehráva a sama sa zabáva, deti sa nahlas smejú.
Kto má na fejsbuku viac ako 100 priateľov? A kto viac ako 150? Stupňuje počítanie - aha, súťaž v počte priateľov vôbec nie je výmysel. Končíme pri počte šesťsto. Nemajú tieto deti náhodou zatiaľ stále pod limit povoleného počtu rokov? To ale teraz policajtka nerieši. Nementoruje. Kto je priateľ? A čo všetko o sebe kadekomu nahovoríte? Zahrá sa na kamaráta na čete - a vytiahne z chlapca, ktorý sa naozaj snaží veľa toho nepovedať toľko informácií, že by u bola schopná vybieliť byt, prepadnúť ho v ňom alebo po ceste do školy, zistí rodinné záujmy aj anamnézy. Doteraz decká šumeli a mrvili sa. Pri jej vysvetľovaní sedia v absolútnom tichu. Žiadne pubertálne spochybňovanie, prevracanie očí či prskanie. Fakt počúvajú.
Namiesto zvončeka začne hrať hudba, štuchance a úsmevy pod dlhými ofinami, decká odchádzajú na prestávku.
Prednášky z mojich školských čias boli skôr pre políciu - ukázať akí sú hrdinovia. Táto dnešná bola očividne pre deti. O pár rokov budú aj moje takto možno sedieť a počúvať o dievčati, ktoré naletelo partii sľubujúcej žiarivú modelingovú kariéru, o kyber šikane a skutočných problémoch skutočných deciek s ňou spojených alebo o tom, kedy je dobré kričať čo najhlasnejšie. A ja budem rada. Nie, že by sme im toho doma nehovorili dosť. Ale inak sa počúvajú rady od cudzích. A títo policajti, na rozdiel od tých z čias môjho detstva, boli pre tie deti naozaj autoritami. A pomerne príjemnými autoritami.