Pokoj. Deň treba začínať v pokoji, bez kriku, pohodovo. Opakujem si, kým si v kúpeľni robím základ tváre, s akou môžem o niečo vyše hodinu ísť do práce. Dvadsať minút pre seba, ktoré štartujú deň trávim v tichu, pripravujúc telo aj náladu na malý ranný boj. Posledné ťahy špirálou. Stojím pred dverami detskej. Nádych, výdych.
Na dvoch postieľkach dve odfukujúce hlavičky. Julka zasa leží na perine. Poláskam ich očami. Dvaja anjelici. „Chrústici, dobré ráno", poviem polohlasom. Začnú sa mrviť a otvoria oči. „Najprv Julka", zamrnčí Matúško. Julka sa zobudí natoľko, aby nahmatala Holého Havka, pritúli si ho a obráti na druhý bok. Pokoj, nemusíme hneď zvyšovať hlas. „No, zbojníčkovia, takto to nepôjde. Matúško, šupky, posaď sa, prosím." Vynášam ho vycikať. Telíčko úplne uvoľnené, hlavička na mojom pleci, najväčšia dôvera. Kým drobec skončí, vraciam sa po sestru. Aj tú naveľa vytiahnem z postele. Kým sa ona vráti zo záchoda, malý leží na mäkkom vreci, ide pokračovať v spánku. Aspoň, že nezaliezol naspäť do postele. „Poďte, obliekať." Jedno dieťa sa krúti ako paragraf, druhé komentuje môj výber oblečenia (A to to isté tričko ako včera? A prečo také pančušky? A ja chcem aj náramok...). „Julinka a toto je čo?", držím v ruke ružové gaťky, pozorujúc už kompletne oblečené dieťa. „Ups, chichi, zabudla som..." Tak znova. Ešte učesať. „Áno, Matúško, trochu to šklbe. Nie, Julinka, nedám ti sponky hore, ako to nosí Eszterka, ona má hore prichytenú dlhočiznú ofinku, ty takú nemáš. Áno, ružové gumičky k tomuto pasujú." Umyť zuby. Super, neokydali sa pastou.
Pozor, kritický moment. „Čo budete raňajkovať?" Viem, že sa to vždy skončí cereáliami s mliečkom. Ale každý deň si to chcú sami vybrať. „Ja budeeeem... Ja budeeeem..." „Kolieska s mliečkom?", pomáham dieťaťu. „Ešte neviem, maminka." „Tak sa rozhodni, zlatík, už je celkom veľa hodín." „Dobre, kolieska s mliečkom." Nakoniec obaja súhlasia. „Poďte k stolu. Matúško. Nie hrať sa s autíčkom. Odlož ho. Julinka, nechcem teraz počuť tvoj nový príbeh, jedz, prosím." „Och! Maminka, ono sa TO samo, ja som nechcel." Prehltnem nadávku, bleskovo prezlečieme oliaty svetrík. Idem ho vyvesiť. Jaujaujau! Potknem sa o meč. Ostal z večera na zemi pri radiátore.
Dojedené. Tak už len dve ťažké situácie. Skúšam jednu preskočiť. „Tak, šupky, obúvať, obliekať." „Maminka? A čo hračka do škôlky?" Ou, neskočili na to. „Utekajte si vybrať." Odpracem po raňajkách a čakám. Nikto sa nevracia. Matúš stojí bezradne uprostred detskej. „Keď ja neviem, maminka." Čas nechutne beží. Švihom, chce sa mi zakričať. Rátam v duchu do päť. Nechcem deň začať v hneve. Knihu, auto, gormita, karty, rytiera... Vyhráva omaľovánka. Julka končí s obligátnym plyšákom. Tak, už to skoro máme. Ešte rozsúdiť hádku o to, kto má krajšie rukavice. Navliecť do všetkých tých búnd a šálov jednu aj druhú chobotničku, rýchlo aj na seba niečo hodiť, zamykáme. O dve minúty to z nich budem zas v škôlke zvliekať. Čo už.
Kývame si cez okno, ľúbim vás, zbojníčkovia, poslúchajte. Štartujem smer práca. Dali sme to pod hodinu! Tesne, ale dali! A bez kriku! Ďalší bod k dobru a rodinnej pohode. Ale sme skvelí! Ustáli sme to. 23 hodín, a ranný boj o pokoj sa začne nanovo.
