„Mami, mňa už bolia nožičky", fňukne dieťa. „Neskúsiš ešte jednu jazdu?", snažím sa, hoci viem, že už jazdí skoro hodinu a má nárok byť unavené. Krúti odmietavo hlavou. Zrazu sa objaví tréner:" Poď, bez teba to kráľovstvo neubránim!" A dieťa roztvorí oči, odrazí sa a bez slova sa nechá doviesť k vleku. Jedna a ešte jedna a potom ďalšia jazda so skokom cez malý snehový mostík.
Je to ako dívať sa na rezbára, ktorý z kusa dreva urobí krásneho koníka. Alebo pozorovať hrnčiara, ako mu pod rukami vyrastie krčah. Je krásne pozorovať človeka, keď to vie a vidno, že ho to baví. Viem, čo viem. A viem aj, čo nie. A takto by som deti lyžovať sa nenaučila. Bez kriku, nervov, hravo a so smiechom.
„Maminka, včera som si vymazal všetky trestné bodíky! Už mi to skoro ide", šepká mi drbec do ucha na dobrú noc. Zajtra to mladíkovi poviem. Toto je viac, než len lyžovanie :)