Skoro až nostalgicky sa lúčim s profesorkou McGonagallovou (čítam ju fistulou, každé posledné slovo vety zatiahnuté ešte viac nahor), s Hagridom (tu zas nasadzujem bodrý nosový prejav), s Dracom Malfoyom (drsný sykot), riaditeľom čarodejníckej školy (najhlbší bas akého som vo svojom hlasovom rozsahu schopná) a ďalšími. Vychutnávame si to. Ja čítajúc, drobci pri počúvaní. V celkom slušnom rozlíšení zvládam tak osem - desať rôznych hlasov.
„Maminka, a čo teraz?" Druhý diel čarodejníckej ságy sme odložili, malí sa netešia. Chcú ďalšie, ale rozumejú, že na ne sú ešte malí. Som pripravená. Frajersky vyťahujem náhradu - Hviezdny prach. Aj tu sú čarodejníci, aj tu je skutočný svet spolu s rozprávkovým, len menej strašidelný. Nebojte, aj toto bude pekné, ubezpečujem deti.
V prvej kapitole len dedinčan, mladík a jeho vysnená dievčina. To je ľahké, hlasový rozsah bohato stačí. Pokračujeme - ďalší dedinčania, stále zvládam. Písmenká kreslia príbeh, kde starý šľachtic na smrteľnej posteli rozhoduje (huhlem), ktorý z jeho siedmich synov (jeden piští, ďalší basuje, tretí šušle...) bude ďalej vládnuť. Uf... Sedem zhruba rovnako starých temných chlapíkov. Hádam tam nebudú dlho... Čítajúc v hlave modulujem rôzne tóny a rytmus. Malý sedí vedľa mňa a ani nedýcha. Očká privreté, úplne cítim pod nimi film, ktorý tam beží. „Maminka, počkaj." Preruší ma a zamyslí sa. „To je zvláštne." Drobec sa odlepí z gauča a pusu pritlačí na moje ucho. A zašepká: „Vieš čo? Poviem ti tajomstvo. Ale ticho, aby to nepočuli." Hm... Dopovie príbeh? Predsa len sa bojí? Nebaví ho to? Ako málo poznám detské hlavičky... A aké predstavy sa v nich musia skrývať! Čo pre nich znamenajú všetky tie knihy a zatiaľ neznáme písmená... Vidím, že ešte mám čo zlepšovať. Musím sa zasmiať, lebo z drobca vylezie objavné: „Predstav si! Ten rytier rozpráva presne ako Draco Malfoy!"
