„Maminka! Poď, ukážem ti niečo", ťahá ma na druhý deň za ruku k postieľke. Slávnostne odhrnie roh vankúšika. „Už vypadol!" Obzerám si drobný zúbok, aká si už veľká, ide mi hlavou. „Maminka, a myslíš si, že ho Zúbková víla nájde?" Nájde, určite, upokojujem.
V noci zúbok opatrne vyťahujem a mením za mincu. Cez celý vankúš má hlavičku a navyše pod ním ruku, tak kladiem peniaz pod veľkého plyšáka. Ráno je malá hore ešte skôr, než začínam budiť. „Maminka. Víla mi nič nenechala", smutne pozerá na prázdne miesto pod poduškou. „Pozri sa lepšie, možno to dala vedľa." Odhrnie plyšového maca. Oči sa jej okamžite rozžiaria: „Aha!" „Ukáž, čo ti nechala? Peniažtek?" Prevracia ho v ruke, nepozná ešte jeho hodnotu. Ešte nikdy žiadne peniaze nedostala. „A vieš, čo si za to môžeš kúpiť? Tri zmrzlinky. Alebo jeden a pol kindervajka." Obrovskými očami pozerá striedavo na mňa a na mincu v dlani. Vstane, prejde k pokladničke a hodí ju dnu. Zatiaľ sú vnútri najmä staré koruny. „Odložím si to, maminka." O chvíľu ju nájdem sedieť na postieľke s plyšákom tuho stisnutým v náručí, pozerá sa kamsi do neznáma a široko sa usmieva. „Tak Zúbková víla ma našla..."
Keď som bola malá ja, žiadne Zúbkové víly nechodili. Ale keď som bola malá, neboli ani pestré magnety na chladničke, s ktorými sa malí veria pekne zahrať, ani rozprávky na DVDčkách, ktoré tak radi pozerajú. Možno je Zúbková víla nezmysel. Niečo, čo nám nie je prirodzené. Nech si myslí kto chce čo chce. Mne tá rozprávka za tie rozžiarené oči ráno stála.
