Ženské

Autor: Marie Stracenská | 31.10.2011 o 11:21 | Karma článku: 13,96 | Prečítané:  1815x

Zvykli sme sa tety v stánku uprostred mesiaca pýtať: „Prišla vám už Verena?" Listovali sme stránkami a komentovali každý kúsok- zvláštne farby, strihy, vzory.  A skoro vždy si niečo vybrali. Mesiac - dva na sveter, tak nám to vtedy vychádzalo. Celé natešené sme s obrázkom zašli do obidvoch obchodíkov s vlnami v našom malom meste. Vedela som, kde na etiketkách klbiek hľadať metráž, aké ihlice sa na čo presne hodia, koľko ktorá vlna vydrží - skoro úplne presne. Ešte som nemala osemnásť, ale v pletení som sa mohla porovnávať s vypletenými babičkami.

Sedávali sme večer pred televízorom. Na hodinku, viac naši nedovolili. Mamka, sestra aj ja, všetky tri v rukách cinkajúce ihlice, každá svoj vlastný vzor. Nie vždy sa darilo presne ako ukazoval obrázok. A strihy občas poriadne povolili. Ale nech - bolo to iné, naše. Klopkali sme v podobných rytmoch. Občas potrebovali pomoc a radu. Hovorili sme o očkách, ale aj o škole, kamarátoch, o nás. Izbu zapĺňala neviditeľná chémia, všetky sme sa usmievali. Boli to len naše večery. Naše, ženské.

Dnes beriem do rúk klbká, ktoré po tých množstvách svetrov ostali. Občas nevychádzam z údivu - takéto umeliny? Toto niekto nosil? Nosil. Veď asi aj ja... Aha, toto bol môj celkom prvý - hovorím  zelenému chlpatému zvyšku klbka. A z tejto hrdzavej a bielej priadze som mala taký s orientálnym vzorom. A toto zas ostalo po svetri, ktorý nakoniec sestra nikdy nedoplietla. A tu je ešte zamotaný papierik, mamkin starý zoznam na nakupovanie. Zložila ho a použila ako jadro klbka, aby sa vlna veľmi nepouzlila.

Priviezla som si staré zvyšky svetrov, testovacie kúsky aj klbká. Jedného málinko, druhého viac. Tu niečo vypáram, potom zas premotám. Pletiem z nich štvorčeky. Jeden k druhému, dokopy tridsaťšesť. Keď sú všetky, zošijem ich dokopy a podšijem. Do teplej veľkej deky. Zvyšky, ktoré celé roky ostávali vo veľkom šuflíku pod posteľou. Niektoré mi dali priatelia, ktorých mamkám a babkám po svetroch tiež poostávalo. Už by z nich nikto nič iné neurobil. Tých diek je už skoro desať.

Mamka, sestra, ja. Každá už sme inde. Navyše - sestru pletenie prestalo baviť a mamka býva večer taká unavená, že je rada, keď pokojne sedí. Len ja ťukám občas po večeroch ihlicami. A moja drobka sa ma občas spýta - maminka, môžem ti pomôcť a aj ja štrikovať? Päťročné pršteky sú ešte neohrabané, ešte to nejde. Ale pomáha motať a párať. A ja si vravím - už len pár rokov. A možno to bude podobné ako kedysi v jednom byte na siedmom poschodí sídliska Utra. Mama a dcéra si budú potichu klopkať. Budú sa rozprávať a pod rukami vytvárať niečo pekné. Chlapi tomu nebudú veľmi rozumieť. Ale mama a dcéra budú presne vedieť - toto máme rady. Je to naše, naše ženské.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?