Presne to isté, ako keď manžel pred týždňom potreboval plienku, lebo otĺkal omietku a strašne sa prášilo. Že si ju dá cez ústa, aby sa nezadusil. Kam sme tie plienky dali? Tak dlho som sa im vyhýbala, odloženým najprv medzi detskými pančuškami, potom medzi veľkým oblečením, do ktorého musia malí ešte len dorásť, neskôr boli vypraté a vyžehlené dokonca uložené pri otepľovačkách na zimu. A kde skončili? Veď som ich nemohla nadobro všetky odlifrovať k mame? Mohla? Fakt? Manžel skončil s rúškom kúpeným v lekárni.
Ale úplne najväčšia záhada tohto roka sa stala v detskej skrini. Máme v nej policu so skrytým menom „plavková". Býva v nej pohotovostne pripravená taška k vode. V zime nám prakticky na nič nie je - ale vždy, keď mi oči padnú na tašku s pestrými uterákmi, vyfúknutými plaveckými rukávikmi, kolesami a plavkami, mi pookreje duša. Keď sa začalo leto, hrabla som po nej. Lenže. Kde sú z nej tie plavky? Matúškove krásne červené, Julinkine kvietkované... Veď sme ich mali tu! Nemajú dôvod byť niekde inde! Naozaj sme ich celé mesiace nevytiahli. Tak prečo tu nie sú?!? A kde teda?!? No... Julinka sa toto leto kúpe v červených po kamoškinej malej a Matúš zdedil chvalabohu tiež v správnom čase po kamarátkinom synovi modré. Ešteže tak. Nové sme nekupovali. Ale som zvedavá, kde a kedy tie pôvodné nájdeme.
Fakt by som sa raz rada pozrela na tú planétu, kam odchádzajú štipce na bielizeň, druhé ponožky, rukavice, nikdy nedoručené e-maily, nabíjačky a baterky, kúsky z puzzle a pexesové kartičky, štvrtí žolíci, piate ihlice na okrúhle pletenie, ...