Vyšplhá sa na ňu sa, prestrčí sa medzi zábranami a už sa hojdá. Behom minúty tak, že sa radšej nepozerám. Čo najvyššie sa dá. Pevne sa drží, bezpečne sedí. Dlhé ryšavé vlásky jej lietajú okolo hlavy, celú tvár zakrýva obrovský široký úsmev. „Maminka! Maminka! Pozri!" Dieťa moje, keď sa pozriem, určite ti poviem, aby si sa nehojdala tak silno... Aký rozdiel je, keď si na hojdu sadne malý: „Maminka, už nie, šteklí ma bruško!", chichoce sa, ale myslí to vážne. Nemá rád toľko adrenalínu ako sestra.
Julinka sa teda hojdá, čo jej sily stačia. Výska, rehoce sa, nikomu na svete nie je lepšie. Po hodnej chvíli, keď na hojdačku čaká netrpezlivý braček alebo iné dieťa naveľa naveľa zlezie. Ale pozorne striehne, keď bude zas voľno.
Má rada vzrušenie. Baví ju adrenalín. Bojím sa o ňu. Zatiaľ len keď sa hojdá. Budem sa stále viac. Užívaj si to hojdanie, mojka. Nechcem kričať a ťahať ťa dolu, úkosom sledujem a zasiahnem až keď mám pocit, že už to naozaj na hranici. Prídu chvíle, keď budem musieť zakročiť skôr a viac. Vidím v tých malých očiach svetielka a počujem zvončeky... a želám si, aby zastal čas.