Chlapi z Oravy, teraz robia kúsok od Bratislavy. Prišli v pondelok ráno, v piatok na noc odchádzajú. V sobotu si chcú porobiť niečo u seba doma a byť s rodinou. V nedeľu oddychujú a pôjdu ako vždy do kostola. Potom sa vrátia. Robia dvanásť alebo aj štrnásť hodín každý pracovný deň. Na víkendovom voľne trvajú a my nehovoríme pol slova - voľno si zaslúžia.
Vôbec ich nepoznám. Chodím do práce a z práce tak, že sa míňame. Vidím len to, čo po nich ostáva. Pohladím rukou omietnutú stenu. Zboku obdivujem bezchybnú rovnú líniu. Machri. Murári, ktorým sa nelení. Že sa robotou treba cestovať? Tak cestujú. A že to robota nie je ľahká? A čo je ľahké? Takí obyčajní neobyčajní chlapi. Pri ktorých si asi nielen ich vlastné ženy hovoria - aha, naozajstní chlapi ešte sú.