Za čo sa hanbíš?

Autor: Marie Stracenská | 28.7.2011 o 13:10 | Karma článku: 23,52 | Prečítané:  7064x

„Za čo sa hanbíš? Veď tú slepotu si neukradol!“ Na tú vetu nezabudnem. Budú to presne o tomto čase štyri roky, čo som sa po prvý raz stretla s pánom Ličkom. Chceli sme robiť niečo so školou pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Pani riaditeľka Múdra (nomen omen na ňu platí absolútne) mi dala telefónne číslo na pána, ktorý nám o svete ľudí bez zraku bude vedieť veľa povedať. Zavolala som. Dvihla pani Ličková. Manžel je v záhrade, zavolá ho. Cez telefón sme si dohodli stretnutie o pár dní.

Prišiel drobný starý pán, opretý o peknú blondínku. Krásny pár. Ešte predtým, než po prvý raz prehovorili, to z nich sršalo. Láska a podpora.

Pán Ličko mi podal ľavú ruku. Namiesto pravej má protézu.

Stalo sa to dávno. Bolo po vojne, Janko bol malý chlapec. Jeho mamka v ten deň dala na plot sedmokrásky. Koľko členov rodiny, toľko kvietkov. Všetky vydržali krásne – okrem jediného. Janíčko, dávaj dnes na seba pozor, nech sa ti nič nestane - povedala mu. Janko, poď sa hrať k potoku! – volali o chvíľu chlapci. Ťažko odolať kamarátom. Pri potoku bolo kadečo. Natrafili na hrdzavý granát. Aké vzrušujúce! Ukáž! – pýtal si Jankov kamarát. Potom sa ozval výbuch. Janko sa stihol otočiť bokom. Ostatné si nepamätá. Tá chvíľka ho stála ruku. A oči. Celé mesiace strávil v nemocnici. Keď sa vrátil domov, všetci ho ľutovali. On sa však ľutovať nechcel nechať. Mal dvanásť rokov. Prečo by sa nemohol ďalej učiť? A tak pokračoval v škole – obecnej, strednej a aj vysokej. A školu neopustil ani potom. Skoro celý pracovný život učil – deti, ktoré nemali zrak, rovnako ako on. Pri práci s nevidiacimi a slabozrakými stretol aj svoju pani. Doteraz jej píše básne. Hoci má skoro osemdesiat, obaja sa stále aktívne venujú začleňovania nevidiacich do bežného života. A chodia o nich prednášať vidiacim.

Pán Ličko nám ukázal ako nevidiaci píšu. Čítal nám, vysvetlil, ako sa orientujú. A že často lepšie ako my, keď svoje oči zatvoríme, sme si mohli aj skúsiť. Vysvetľoval nám ako ľudia bez zraku vedia, koľko je hodín. Ako môžu variť a nepopáliť sa. Ukazoval prístroje, ktoré im pomáhajú. Keď sme si potom spolu sadali k stolu, jeho pani bola tesne vedľa neho. Nakrájala mu mäso, natočila tanier. „Mäso máš na trojke, ryžu na deviatke. Dobrú chuť.“ Nevidiaci pán pomaly sám vyprázdnil tanier. S láskou mu potom podala servítku a pomohla vstať.

„Stále si pamätám farby. Vo farbách sa mi sníva. Som vďačný, že som kedysi videl. Vôbec nevidieť, to musí byť ťažké. Veľa slepých sa hanbí – a ja im vždy vravím: Prečo sa hanbíš? Veď si tú slepotu neukradol.“ Počúvali sme pána Lička, hltali každé jeho slovo.

Na stromoch dozrievajú jablká. Predstavujem si pána Lička, ako ich oberá s vnukom. Človek, ktorý má vnútornú silu ako málokto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Křetínský: Desím sa, aby napätie v koalícii neohrozilo Slovensko

Prevážil podľa mňa konsenzus, že problematika je natoľko zložitá, že politická reprezentácia nie je schopná objektívne vyhodnotiť, čo by sa jednotlivým klientom stalo.

PLUS

Nespávajú, aby mohli prekladať titulky. Zadarmo a za pár hodín

I love you, povie filmová postava a v titulkoch sa objaví: Ja láska vy.

DOMOV

Bývalý minister práce Mihál odchádza z SaS, pre postoje Sulíka

Mihál nesúhlasí s postojmi Sulíka.


Už ste čítali?