Kuchyňa je maličká, okrem linky, stola a stoličiek sa tam vmestila len malá chladnička. A tak sa mamka občas o mňa obšuchne. Ja tam sedím a nepamätám si už, čo robím - ale hlavne sa pozerám na mamku. A spievam s rádiom a s ňou. Mám rada tie chvíľky, keď sa nič veľké nedeje, len sme spolu a je nám pekne. Takto nám býva, aj keď si z platne pustí svoju obľúbenú Mariu Rottrovú alebo ABBU alebo Simona a Garfunkela, aj Ljupku, ktorú si priviezla z dovolenky. Mamka si spieva často. Má pekný hlas, zvučný. Niekedy, keď spievame spolu, potiahne druhý hlas, to je ešte len zaujímavé.
Iná kuchyňa, o veľa rokov neskôr. „Nááá dvore bývááá sliepočka naša, óóóna nám bieeeele vajíčka znáša..." Ruky od cukru si utieram do zástery, Julinka má celú pusu zamazanú od čokolády. Okolo behá Matúško s lietadlom zo stavebnice. Nevrčí, ako obvykle. Všetci spolu spievame. „Kót-kot-ko-dááák, kót-kot-ko-dááák, , óóóna nám bieeeele vajíčka znáša. Kóóhútik tám je na dvore pánom..." Pesnička znie po celom byte, asi aj susedia počujú, že nám je veselo. Aj pri poslednom koláči to tak bolo. Tiež včera po ceste autom. A rovnako ráno pri skladaní puzzle. Pri nových pesničkách mi Julka zvykne položiť svoj malý prst na pery - znamená to „maminka, ty teraz nie, ukážem ti, ako sa to naučila sama".
Mohlo by sa blýskať. Mohla by som byť hladná, krívať po tej kuchyni so zlomenou nohou. Alebo mať posledných pár eur a do výplaty týždeň. Nech. „Kíí-ki-ri-kííí, kí-ki-ri-kííí, óón budí déti každučkým ránom..."