Zdedila som chlapíka

Autor: Marie Stracenská | 25.5.2011 o 11:46 | Karma článku: 13,77 | Prečítané:  3665x

Autom cez Lamač, predo mnou červená honda a pred ňou autobus. Nuda na križovatke. Stojíme, obzerám sa. Zrazu zbadám chlapíka roztiahnutého cez celé zadné autobusové okno. Vyškiera sa, robí opičky, presúva sa z jednej strany na druhú a späť. A očividne sa smeje z plného hrdla - na vodičku v aute predo mnou.

Ej, chcela by som byť v tom autobuse. Musí tam byť veselo. Chlapík neprestáva. Odušu máva, všeličo ukazuje, stále sa rehoce. Snaží sa komunikovať. Či mu to pani vpredu opláca, neviem. Nevidím. Jej auto na najbližšej križovatke odbočí. Na jej úrovni a za autobusom sa ocitám ja. Iné auto, iný človek? Ná, nech! - asi si povedal chlapík. Lebo teraz sa vyškiera na mňa. Možno ho ľudia v autobuse upozorňujú, to nevidno. Vidím len jeho ruky, nohy, trochu sa potácajúce pohyby a veľmi veselú tvár. Smejem sa tiež, nedá sa mi ostať vážna. O čo mu ide? Z gest to neprečítam. Možno sa chce len podeliť o svoju skvelú náladu. Zjavne je mu super veselo. Vidí, že ho vnímam - pocit obecenstva ho posmelí a začne niečo hovoriť. Chlape, nerozumiem ti. Pokrčím plecami. Spustím tak ďalší jeho rehot. O chvíľu musím odbočiť. Kývnem na pozdrav spolu so smerovkou, chlapík odkýva. A smiať sa neprestáva.

Asi ho zdedí zas ďalší vodič. Možno ho rovnako pobaví. Kedy som sa ja naposledy tak zo srdca smiala? Nepamätám. Ale tuším by som sa občas takto kráľovsky pobaviť mala :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Američania spozorneli. Slovenský princ je hodný Oscara

Veľký šľachtiteľský príbeh sa začal celkom nenápadne.


Už ste čítali?