reklama

Taký... farár

Stretnutie na fare otca Kuffu som si dohodla po telefóne. Muž, s ktorým som hovorila - jeho pomocník - bol ochotný. Vôbec som si ho nestotožnila s tým, ktorý ma privítal. Hlas v telefóne bol slušný, rozprával spisovne a kultivovane. Vítal ma zle oholený chlapík, celý potetovaný, chýbali mu zuby. Keby som ho stretla na ulici, vyhla by som sa. Ale - hlas sedel. Fíha... Podali sme si ruky, voviedol nás do veľkej kamennej budovy, čakajte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (71)

Vo dverách sa o chvíľu zjavil urastený pekný chlap v tmavej stavbárskej bunde. Zhodil ju, pod ňou mal starý pletený sveter a špinavé nohavice. „Prepáčte. Z maštale idem", podával nám ruku. „Kuffa." Toto? Toto je on? Toto je farár? Ani som sa nestihla začudovať a pokračoval. „Poďte, dnes máme na obed zemiakovú. Dáte si." Oznamoval. Nepýtal sa. O dve minúty sme sedeli nad taniermi, z ktorých preukrutne skvelo voňala hustá polievka, nešlo odmietnuť. Sadol si k nám. Pred jedlom sa pomodlil, polievku sme vychlípali v tichu. A potom začal otec Kuffa rozprávať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako bol úplne obyčajný mladík. Na stene plagát Brucea Leeho a pod posteľou vzduchovku a laná. Zaujímal sa o všetko možné, mal frajerku. Raz sa vybral liezť. Na stenu sa pustil sám. A keď bol vysoko v nej, odtrhla sa mu istiaca skoba. Spadol do ďalšej. Ale aj tá povolila. A ďalšia a ďalšia. Letel voľným pádom dvadsať metrov. Dolámal sa. Ale prežil. A vtedy mu došlo, že pred smrťou ho ochránil Boh. Rozhodol sa mu to oplatiť. Ako vyše dvadsaťročný vstúpil do seminára. Stal sa kňazom. A vrela v ňom obrovská potreba pomáhať. Vybral si skupinu ľudí, ktorých nikto nechce. K tomu miesto na kraji sveta - dedinku Žakovce kúsok od Kežmarku. Keď sem prišiel po prvý raz, našiel ruinu. Potešil sa, je kde začať. Vytiahol montérky, lopatu a spolu s hŕstkou blízkych začali budovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým nám o tom rozprával, ukazoval nám prvé fotky odtiaľ - miesto som nespoznala. Vodil nás po niekoľkopodlažnom veľkom obytnom dome. "Tu sú izby, tu bývajú chlapi. Vedľa v malých domčekoch ženy, zatiaľ ich nie je veľa. Máme tu aj pár detí, je veselo. Tu sú maštale, budeme ich zväčšovať. Stajne, jazdievam k sestričkám, kúsok za kopce, aspoň raz za týždeň. Aj tam sme ubytovali pár žien. Sem sa ešte nevojdú a doma ich chlapi bili." Došli sme ku kaplnke. Všade sme stretávali pracujúcich chlapov - na stavbe aj pri prasatách - no tu bol pokoj a ticho. Farár postál, krátko sa pomodlil a vzal nás ďalej. Do vedľajšej budovy - v ktorej ležali nehybní starkí, chorí ľudia, pacienti na vozíčkoch. Okolo nich ošetrovatelia v bielych plášťoch. Umývali ich, podávali im piť, čítali príbehy. „Na toto som najviac hrdý", povedal farár Kuffa a ja som sa mu nečudovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žiadneho z tých chlapov, ktorých sme stretávali v izbách, vonku aj pri chorých, by som nechcela mať v blízkom príbuzenstve. Alkoholici, recidivisti, bezdomovci. Z rôznych príčin. Ale s rovnakou podmienkou - môžete tu ostať, ale - nesmiete piť, biť sa a musíte pracovať. Toto je u farára Kuffu zákon. A oni sa tým zákonom riadia. Ak nie, musia preč. Dobre vedia, že tu je ich jediný domov. Preto počúvajú. A myslím si aj preto, že človek, ktorý im to umožňuje, je ako oni - občas ufúľaný, často uťahaný od práce, s mozoľnatými rukami. Len na rozdiel od nich sa veľa smeje a má priamy pohľad. „Nie som svätý. Ani nerobím všetko úplne perfektne. Ale lepšie neviem." Hovoril a ja som nebola schopná prestať žasnúť. O tomto chlapíkovi napísať knihu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to už pekných pár rokov, čo som bola v Žakovciach. Farára Kuffu mi občas pripomenie článok, reportáž. Včera som si naňho nebadane spomenula, keď som míňala dvoch otrhaných mužov na lavičke. Len tak sedeli vedľa seba, pozerali mŕtvo dopredu, jeden ruku položenú na dvoch veľkých plných igelitkách. Neoslovila som ich, v prvej chvíli mi to nenapadlo. A možno by som ani nenabrala odvahu. A predsa - rada by som im povedala: Nežobrite, nemiňte najbližšie peniaze na lacné víno. Odcestujte do Žakoviec. Tam vám bude lepšie.

Marie Stracenská

Marie Stracenská

Bloger 
  • Počet článkov:  858
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík:  o deťocho vzťahocho kadečomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu