My veľkí si sadáme v tmavej obývačke vedľa seba, konečne „náš" čas. A v detskej sa začína odohrávať paralelný - „ich" čas. Spoza privretých dverí počujeme ruch a šramoty. Intenzívne, ale tiché tak, aby sme nevedeli, o čo presne ide. Hráme tú hru s nimi - nevojdeme, kým nás niektoré z detí nezavolá.
Občas sa dvere na ich izbičke ešte otvoria - cikať, kakať, piť, málo svetla, veľa svetla, niečo veľmi preveľmi dôležité ti, maminka, musím ešte povedať (len si zrazu neviem spomenúť čo)... Samozrejme s jediným motívom - skontrolovať, čo také zaujímavé tí dospelí takto večer robia. Často však to, čo sa v izbičke odohráva, ostáva naozaj iba v nej. „Pánečky, čo to tam vystrájajú", pýta sa ma muž. Nechaj ich, veď o chvíľu zaspia, odpovedám. My sme boli iní?
Mám šesť - alebo osem alebo trinásť. Naši zhasli a to, čo sa začína diať v detskej je len a len naše. Schúlená v kútiku postele zažínam a čítam si, len nech moje svetielko neruší sestru a brata. Ten si púšťa rádio alebo prehrávač, tíško ku mne doliehajú všetky tie zaujímavé pesničky. Sestra znovu a znovu prikrýva svoje zvieratká v posteli, o nej viem najmenej, spí nado mnou. Rozprávame sa, vymýšľame si tajomstvá. Občas nás to pokúša a dohadujeme sa, kto je najodvážnejší - a pôjde nakuknúť spoza dverí, čo magické ponúka obrazovka rodičom.
Ráno, keď budíme drobcov do škôlky, je pod Matúškovou posteľou knižka, ktorá tam večer určite nebola. Hračky, s ktorými usínali, majú povymieňané a papučky tiež zmenili svoje pôvodné umiestnenie. Na stole sú rozložené gormitovské kartičky vedľa Julinkiných gumičiek - stôl bol podľa mňa večer prázdny.
Čo sa tu večer dialo? Aj keď sa spýtam, nedozviem sa všetko. Ale ja sa ani neopýtam. Veď prečo by drobci nemohli mať „svoj" čas. Niečo, čo nie je určené očiam a ušiam veľkých. Rada im ho doprajem. Nič zlé predsa nerobia. Aj ním tí malí človiečikovia rastú :)