Takto sediac veľa seba som ich našla, keď som sa ráno s otrasným bolehlavom vytackala z postele. Deň sa trochu rozjasnil. „Julinka, o chvíľu budú princovia. Tiež ti ich môžem odlepovať, však?" Táto kniha s nálepkami je totiž malej, malého pirátsku vylepili už predtým. „Áno, áno. Môžeš." Obom je dobre, náladička parádna. Matúško podáva Julke nejakú korunku, opatrne, aby ju nenatrhol. Julka nalepí. Otočí sa k nemu, natiahne ruku a jemne ho pohladí po vláskoch. Ešte strapatých z postele. Matúško to nijako nekomentuje. Len nakloní hlavičku a na chvíľku ju oprie drobke o rameno.
Taká maličkosť. A tak veľa znamená.
Možno sa o pol hodiny pohádajú. Možno si aj struhnú. Ale ľúbia sa a vedia si to dať najavo. Deti sú krásne úprimné. Hnevajú sa naplno a rovnako aj majú radi.
To chvíľkové pohladenie mám dnes všade. Na obrazovke počítača, displeji telefónu, titulke novín. Je pre mňa hajlajtom dňa. Myslím si, že nič dôležitejšie ho nevytlačí.
