Niet väčšieho zúfalstva

Autor: Marie Stracenská | 15.3.2011 o 9:17 | Karma článku: 9,43 | Prečítané:  1108x

„... záchranári prestali prehľadávať zničené budovy, hrozí, že by sa mohli zrútiť..." hovorí hlas redaktora. V zábere tváre dvoch mladých ľudí, zúfalé, plačú. Záber trvá asi tri sekundy. Potom ho strieda druhý. Ale ten už nevnímam. Do hlavy sa mi vryli tí dvaja mladí. Možno sú tam v tých troskách ich blízki. Možno prežili, čakajú na pomoc. A tá neprichádza a ani už nepríde.

Tento zážitok má niekoľko týždňov. Záber sa objavil v jednej zo správ o zemetrasení na Novom Zélande. Odvtedy sa mi už niekoľkokrát vrátil. Viackrát som sa snažila predstaviť si, čo nasledovalo po ňom. Plač - možno za mamou, možno za priateľkou. A strašná neistota - čo ak zapadnuté a zranené rátajú každú minútu a stále veria, že na nich nezabudli? A tí, čo prežili nezabudli, ale už nikdy to živým v troskách nepovedia. Nedostanú sa k nim. Čo by bolo, keby - sa im bude vracať roky. Asi rovnako, ako strašný pocit, že nevedeli pomôcť.

Teraz, po tragédii v Japonsku, si predstavujem podobné tváre. Iste sú aj tam. Bezmocné, smutné, zúfalé. Neviem si predstaviť väčšiu beznádej.

Občas rúhačsky hovorím, že človek sa má tak, ako chce. Že sám riadi svoj osud. A má svoje cesty vo vlastných rukách. No... Bodaj by som sa nikdy nemusela na vlastnej koži presvedčiť, ako veľmi sa mýlim...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan začal sezónu klasík druhým miestom, opäť ho zdolal van Avermaet

Belgičan porazil slovenského cyklistu na belgickej klasike Omloop Het Nieuswblad aj minulý rok.

PLUS

Ako pred sto rokmi vysvetľovali príchod tabaku do Európy

Ako sa tabak (dohán) dostal do Európy a ako sa ujalo fajčenie?


Už ste čítali?