Maroško je jeden z domácich pacientov. Jedno z troch detí mamky, ktoré sa všetky narodili s ťažkou chorobou postihujúcou svaly. Je nehybný, všetci traja sú. Sestra o nich nehovorí podrobnosti. Je to úcta a rešpekt lekára k pacientovi - nevynášať. Podľa toho, čo o nich však z jej rozprávania viem, žijú vďaka špeciálnym lôžkam a prístrojom. Ani tie nemajú všetky také, ako by potrebovali. Mamka sa o nich statočne stará. Maroško má devätnásť. Sestra ho chodí obväzovať a pomáhať k nim domov - jemu fyzicky, jeho mamke s dušou. „Vieš, ona je veľmi statočná," hovorí mi sestra do telefónu. „Pred deťmi sa drží. Ale potom vyjdeme von a vtedy sa rozplače. Už nevládze. A Maroškovi sa to teraz zhoršilo..." Nielen mne sa chce plakať, aj sestra len tak tak zadržiava slzy. Zavolala som jej, aby som prišla na iné myšlienky. Stalo sa, hoci som vôbec nečakala niečo také.
Ten chorý mladík zo susedného mesta je pre ňu cudzí človek. Je aj nie je. Pozná ho dlho a pozná jeho rodinu, pozná ho viac, než mnohých svojich kamarátov. Hovorí o ňom ako o „svojom Maroškovi". Za svojich berieme ľudí, ktorí pre nás niečo znamenajú. Pre ňu znamená veľa citov a pocitov, myšlienok, starostí - ktoré vždy prídu, keď je u nich a s ním. Odvrátená stránka slnečného sveta... Ako o „svojom" o ňom asi rozprávajú aj iní - lekári, sestričky, mnohí z tých, ktorí mu celý život pomáhajú prežiť. Maroško má veľkú rodinu. Patria do nej aj ľudia, ktorých k sebe pripútal svojou bezbrannosťou. Ktovie, ako a či Maroško všetkých tých jemu blízkych vníma. Verím, že vníma aspoň silu a energiu, ktorú mu dávajú. Veľa síl, Maroško.