Výmena

Autor: Marie Stracenská | 7.3.2011 o 8:41 | (upravené 7.3.2011 o 8:52) Karma článku: 13,83 | Prečítané:  1304x

Vypínam motor. Tých päťdesiat kilometrov nocou bol posledný výkon, ktorého som dnes schopná. Je po pol deviatej, tma, z ulice vidím, že svietime v obývačke. Ticho odomknem a ešte si doprajem mlčanlivé vyzlečenie sa. Vešiam si bundu a vyzúvam sa. Nádych. Výdych. Bože, ako veľa síl ma to stojí...

„Ahojte! Ahojte, chrústici!" Snažím sa, aby to znelo aspoň trochu veselo. Malí letia ako guľové blesky, jeden cez druhého mi objímajú nohy. „Maminka! Maminka!!! Aha, maminka, aké kráľovstvo som postavil!" „A ja už viem nakresliť srdiečko! Nakreslila som ti!" Malých vybozkávam, na manžela sa len unaveno usmejem. Chápavo pohľadom odpovie. Od pozajtra mám voľno. Fakt padám na hubu.

          

„Mami, poď sa so mnou hrať s transformermi!" Prosím ešte o päť minút, nech sa aspoň prezlečiem. Celý deň sa na mňa tešili. Viem. Musím ešte vyžmýkať posledné rezervy. Deväť hodín, sadám si k malým. Chvíľu som schopná sa hrať, z posledných síl. Viem, že o pár minút idú spať, to dám, snažím sa presvedčiť samú seba. Je to tu. Manžel prináša pyžamky. Prezliekame sa, Matúško listuje v Hobitovi, hľadá, kde sme prestali. Rozprávka na dobrú noc. Opieram sa o gauč  a privieram oči. Ako ich mám teraz znovu otvoriť? A čítať? Och... „Prosím, mohol by si?", obraciam sa na manžela. Rozumie. Berie mi knihu z rúk, malí si sadajú naňho. „Tak, počúvajte. Skončili sme ako prišli do jaskyne..."

Ani neviem, ako zrazu ležím na gauči. Počúvam, ako Bilbo nemohol zaspať. A ako ich prepadli škreti. A... A potom už nič. Prekvapenú ma preberie pošteklenie. Julinkine vlásky. „Maminka, zakryla som ťa," hladí ma po líci, ako to robievam ja jej. Jej hlavička pri mojej: „Poď maminka, poď do postieľky." Chytí ma za ruku a odvádza. Za ňou jej braček. „Dobrú noc, maminka!" Vystíska ma a odbehne. Po nej Matúško, nechá si dať pusu na líce. Takto odpadnúť. Nechať sa uložiť vlastnými deťmi... „Zhasnem ti, maminka." „Počkaj, Matúško, ja zhasnem!" Julinka je späť, pod pazuchou fľakatého plyšového psa s veľkou hlavou. „Aby ti v noci nebolo smutno. Tu som ti priniesla." Kladie mi psa do rúk. Ticho sa poďakujem. Vracia sa ešte raz, druhého plyšáka dáva na manželov vankúš." To už som v polospánku.

Ďakujem a dobrú noc, zbojníci. Ja som taký šťastný človek. Mám takú úžasne chápavú rodinu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?