- On nie je špinavý, Julinka, to je černoško.
- A kto to je černoško?
- Chlapček, ktorý žije vAfrike.
- A prečo vyzerá ako špinavý a nie je špinavý?
- Lebo tam veľmi svieti slniečko.
- On je opálený?
- No, aj tak by sa dalo povedať.
- Aj ja budem tak vyzerať, keď sa budem opaľovať?
- Nie, to asi nie.
- A prečo?
- My bývame inde, tu tak veľmi nehreje a ešte aj - tam to tak už je veľmi, veľmi dávno. Ľudia sa líšia, tak to býva. Oni sa tam tak vyvinuli.
- A oni tam už boli takí opálení ešte predtým, než sme sa narodili?
Prisvedčím a tým sa debata končí. Všetko pred ich narodením berú moje deti ako dávnu minulosť, veľmi čudnú a s neznámymi pravidlami. Zatiaľ nie príliš hodnú ich pozornosti.
Prešlo pár dní, prichádzam po malých do škôlky. „Maminka, maminka! Predstav si! My tu máme černoška! A je môj kamarát!" Celá zvedavá a prekvapená, kde sa v malej šamorínskej škôlke zrazu objavil sa nechám ťahať na dvor. Netuším, že ma o chvíľu obleje pot a budem dúfať, že dotyčný sa so svojou mamkou rozpráva dosť nahlas, aby nás nepočuli... „Aha, černoško, volá sa Mário!" Triumfálne, s rukou natiahnutou ukazuje moja malá prstom - na malého Róma.
Vidím, že nás čaká ďalší dlhý a nie celkom jednoduchý rozhovor...