Deťom sme poriadnejšie utiahli zipsy na bundách, vytasili sa rukavicami a čiapkami a odhodlanie zapli na maximum. Trpezlivá lektorka nás začala vodiť z jednej miestnosti do druhej a rozprávať. O zbraniach, hradných pánoch, histórii mesta. Príbeh šľachtičnej, prvej tatranskej turistky, ktorá si svoj výlet odskákala väzením, kde zošalela. Rozprávanie o živote miestneho lekára, priekopníka rontgenov, takého odhodlaného, že si to odnieslo zdravie jeho najmladšieho syna. Cimburie, veža, kaplnka. Z jednej miestnosti do druhej skôr prebiehame. Kosa je neuveriteľná a za hodinu postávania prenikla pod každú bundu.
A prichádzame do predposlednej. Modlitebné knižky, dlhý zoznam mien, novodobé čiernobiele fotografie - ľudí a rozbitých budov. Dokumenty o prevode cudzieho majetku, také vecné, až mrazí. Akosi neladia s ostatným. Miestnosť píše príbeh Židov. Moderný a smutný príbeh. Netušila som o ňom a ako pozerám na ostatých dospelých, ani oni nie. V tomto hrade a malej budove pred ním čakali na vojnové transporty do koncentračných táborov. Chodili po tých istých schodoch ako my pred chvíľou. Prechádzali rovnakými dverami. Bola im ešte väčšia zima - otepľovačky a vlnené šály a čapice nemali. No aj tak tu chceli ostať. Čo najdlhšie. Odchod a odvoz boli bez návratu. Pozerám na kus steny s nápisom ceruzkou v nemčine. Nechala ho v poslednej chvíli jedna z rodín. Neviem to prečítať, ale aj tak rozumiem.
Mrzí ma, že sa tu nevládzeme zdržať. Deti nerozumejú a ťahajú nás preč, do teplejšia, k expozícii o dobývaní veľhôr. Sú príliš malí a je priveľká zima na vysvetľovanie. Ale raz im o tom poviem. Pre seba a pre nich. Aj pre tých, ktorí tu mrzli, ale aj tak chceli ostať čo najdlhšie.