Moji malí spia, počujem ako po chodbe za dverami kráča mama s dievčatkom. Ono je rozospaté a rozmrzené, ona pochopiteľne tiež. Nevie, že to je tak počuť a okríkne malú tónom, pri ktorom zamrazí. Fíha. Hm, možno keby ho niekedy použila v čase, keď ešte len chodila s otcom tej malej, ktovie, ako by to dopadlo. Či by si ju dotyčný vzal a urobil ju mamou... Občas niečo podobné urobím tiež, och, ako hrozne to znie. Deti by nemali počúvať naše najhoršie poryvy.
Trochu nerozumiem mamke, ktorá svoje dieťa nepomína štýlom: „Nakopem ťa, že odletíš!" alebo „Takú dostaneš po riti, vypadni!" Uľaví sa jej, to iste áno. Ale či to pomáha a hlavne vychováva krpca, nie som si istá.
Iná maminka ma privádza k úžasu tým, ako veľmi ňou jej asi trojročný chlapček máva. Mala ho neskôr, iste bol chcené dieťa. Malý to vie. Jeho slovná zásoba sa obmedzuje na „mama", „ne" a „chcem". Pol hodiny dokázal rumádzgať a vyvádzať - a jeho mamka tú polhodinu strávila prehováraním, aby prestal. Vôbec ma neprekvapilo, keď som ju po tom pre ňu strašnom čase zbadala utierať si z očí slzy, už nevládala. Sú deti, ktoré si na nové ťažko zvykajú a bránia sa neznámemu. A tak sa zo všetkých síl snažia všetko mať podľa seba. Toto umenie tento malý ovláda dokonale. A ovláda aj svoju mamku. Akosi cítim, že by to aspoň občas malo byť naopak.
Školou trpezlivosti je mamka, ktorej chlapček zatiaľ nerozpráva, hoci by mal. Vyjadruje sa húkaním - a ona skúša, vypytuje sa, hovorí s ním - s obrovskou láskou a obetavosťou.
Úctivo hľadím na mamy, ktoré so svojimi deťmi komunikujú bez slov - mlčky sedia pri stole, mlčky spolu kráčajú po chodníčkoch medzi stromami, dokonca aj na svahu sú väčšinu času ticho. Rozumejú si a nepotrebujú sa pri tom zhovárať. Tie mamy vyzerajú spokojné, deti v pohode. Chvíľami by som si to a s nimi rada vymenila. Nám sa pusa nezastaví ako je deň dlhý.
Nechápem, ako to robia tie mamy, ktorých drobci dokážu presedieť štvrťhodinovú inhaláciu v pokoji. Možno sa aj nudia, ale neprejavujú to šantením. Tie mamy ich zvládajú bez zvýšeného tónu a bez vydierania - „nehnevaj, lebo nebudú sladkosti, rozprávky, bazén..."
Niektoré mamky v duchu volám vtáčiky - tie svojím malým priamo pod nos nosia pastelky, nožnice, obrázky. Iné, hovorím im navigátorky - deti pošlú, nech si vezmú alebo vypýtajú samé. Ja bývam to aj to, záleží na stupni únavy a konverzácie s iným dospelým.
Zaujímavé je pozorovať nás všetky. Je to jedna z mála dospelých zábaviek, ktoré si môžem dovoliť. Lebo veľkú časť dňa všetci fungujeme podľa detí. Hráme sa, snažím sa plniť miestny harmonogram, vymýšľať program a udržiavať krpcov v mantineloch spoločensky vhodných a energeticky únosných. A možno tie pozorovania ostatných mám robíme viaceré. Hádam tu niečo dobré od niektorých aj pochytím :)