Namiesto listov

Autor: Marie Stracenská | 4.1.2011 o 8:28 | Karma článku: 8,52 | Prečítané:  780x

Písala ich Tatiana Oneginovi. Aj Goethe, Božena Němcová, Casanova, Picasso, Lenin. Tak ako milióny celkom bezmenných ľudí. Určite aj ich listy boli nádherné, očakávané a opatrované. Tí, čo ich dostávali, ich ukladali v škatuliach, albumoch, truhličkách. Previazané, zoradené podľa dátumu alebo trebárs len celkom náhodne nahádzané. Na to, aby mohli spomínať, keby chceli - na človeka, na čas.

Aj ja som mala kedysi takú škatuľku. Kde je, dnes už neviem. Pohľadníc a listov mi chodí málo. Mám ich ako záložky v knihách. Chodievajú teraz iné správy, mnohé rovnako vzácne. A tak mám inú truhličku. Má malú obrazovku a kopu tlačidiel, reproduktor a zamontovaný fotoaparát. V tej truhličke býva uložených množstvo krátkych listov. Niektoré už roky. Je mi ľúto sa s nimi rozlúčiť. Príde raz za čas taká chvíľa, že sa potrebujem utvrdiť v niečom pozitívnom. Aha, niekto ťa má rád, niečo sa ti podarilo, vieš potešiť, tu je dôkaz.

Lenže ten telefón, moja truhlica, teraz umrel. Trvalo mu to niekoľko dní. Najprv sa každú chvíľu tváril, že som na púšti, kde nie je vôbec žiadny signál - a na tom istom mieste mal vzápätí päť paličiek. Správami odoslanými popoludní ma budil o tretej nadránom. Keď mi niekto volal, nič nebolo počuť. Prestali sme sa trápiť. Rozlúčili sme sa.

A prišiel čas správ. Až som samú seba prekvapila - v prístroji driemalo asi dvesto odkazov. Veľa „ďakujem", „blahoželám" a „toto vyšlo". Odfotená prvá chodníková kresbička mojej dcéry. Syn ako malý stolár, keď pomáhal vŕtať novú postieľku. Hlas malej, keď ako dvojročná spievala Maličká som. Správy od sestry z Afriky, že ten brušný týfus nie je nič hrozné. Mamkin odkaz, že dobre došla z Austrálie. Manželova (vtedy ešte priateľova) radosť, keď práve načapoval svoje prvé rezané pivo.

Čo s nimi? Sadla som si a čítala. Dlho. Vytriedila som dvadsať, malých textových pokladov. Viaceré zažili už pár telefónnych predchodcov tohto posledného. Tie presťahujem. Ostatné mažem, posielam do medzipriestoru pekných myšlienok a dobrej nálady.

Kedysi si ľudia truhličky uchovávali doma. My sa máme lepšie. Môžeme ich nosiť každý deň so sebou. Nech sa len plnia dobrými správami, zas mám niekoľko rokov čo ukladať. :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

Výročie vraždy si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti.

KOMENTÁRE

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.


Už ste čítali?