„Je to zlé, Juli. A – vieš, čo to je?“ Nevedela presne. Ani brat. Hovorili o tom spolužiaci a pochopila, že je to dobré, spýtala sa len pre istotu. Veď je predsa naozaj lepšia ako Cigáni. Nepovedala to s úplnou istotou, a ešte sme mali chvíľu, nemohla som ju pustiť do postele bez odpovedí. A najprv otázok. V čom si lepšia? Prečo si lepšia? Čo kto robí, keď je horší a lepší? Prečo sme v ničom lepší a niečom nie? Čo je za tým „byť lepší“? Strácala istotu, ale hovorili sme spolu ďalej. Snažila som sa rozprávať veľmi pokojne a ticho, nedesiť ju. Pridával sa brat, chvíľami tato. Po desiatich minútach jej začali tiecť slzy. „Ale ja si, maminka, myslím, že mám aj pravdu. Máš aj ty, ale aj ja. Ja predsa naozaj som lepšia, keď tá Dominika nechodí do školy a nevie skoro ani vôbec písať.“ Narazili sme na hranicu jej sebavedomia a sebahodnotenia. Tú, ktorá je na začiatku puberty taká krehká a tak často preverovaná. Bol čas skončiť, nateraz.
Do postele išla s tým, že povyšovať sa nad iných, o ktorých navyše primálo vieme, je zlé. A že nemáme súdiť. A že treba pomáhať viac než urážať. A nikdy nevieme, v akej role sa kedy ocitneme my. Bola som unavená viac než ona.
Vôbec sa nemusela spýtať. Mohla len verklíkovať, čo niekto zo spolužiakov nikde zachytil. Pred očami sa mi zhmotnili priateľky vyholených chlapcov s osemdesiatosmičkou na tričku, ktoré som kedysi poznala. Poslušné, hoci výzorom rebelky, pritakávajúce, neznalé, ale o to viac snaživé. Bože môj. Chvalabohu, spýtala sa. Neviem, či pochopila. Možno nie, na takú tému je jeden večer málo. Ale veľmi verím, že si zapamätá aspoň to, že sa hocikedy opýtať môže, na čo len bude chcieť. Nepošlem ju preč, nedám jej univerzálnu pravdu. Odpovede budeme hľadať spolu. Len nech sa, prosím všetky sily na svete, pýta.