Taký pekný bealtlesáčik, vravela som si a pri každej možnej príležitosti mu prsty zanorila do hustej ryšavej hrivy. Lenže... zrazu to už bolo veľa. A navyše neforemné. No dobre, je čas čapíc, niečo s tým urobíme. Navyše, moje vlasy dorástli na neznesiteľných päť centimetrov a už tiež potrebovali podstrihnúť.
„Môžeme?,“ opýtala som sa kaderníčky. Malý podnik pri veľkom obchode, len pani iná ako minule. Tá posledná bola rýchla, milá a boli sme spokojní. Snáď to bude aj teraz ok. „Desať minút“, usmernila nás sponad hlavy fešného tridsiatnika. Každý sme vytiahli svoju knihu a počkali. Prvý šiel pod nožnice Matúš. Po tom, čo mu umyla porast, som kaderníčke ukázala prstami dĺžku zamýšľaného skrátenia a pokračovala v čítaní. Po štvrť hodine bolo hotovo. Umyté, nabalzamované, ostrihané, vyfúkané. Teraz ja. „Veľmi“, usmernila som pani. Cvak cvak, zvyšok dorovnal strojček. Výsledok - necelé dva centimetre, nech je pokoj. Fúkať? Nie, veď nie je čo. Vybavené za päť minút. Tak to mám rada, načo nejaké zdržiavanie.
Prešli sme k pokladni. Pani rátala... a zavelila – 22 eur. Za Matúša päť, za mňa sedemnásť. He? Oči mi padli na cenník nad pokladňou. Nič to, že jeho účes bol výrazne prácnejší a trval trikrát tak dlho. Ten môj je „ženský“. A teda aj niečo stojí. „To fakt? Prečo?“, opýtal sa ma pri východe syn. „Fakt. Toto je, Matúško, ružová daň v celej svojej kráse.“ Niektoré veci nevysvetlíš.