reklama

Lampy a kanasta

Nemali sme radi tento čas roka. Lampy sa zažínali už okolo šiestej. Vtedy sa z okien vyklonili hlavy prvých mám. „Domov!“, volali jedna po druhej. Až za panelákom ostalo tak málo detí, že zvyšné išli na večeru aj bez pokynov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kým sa nerozsvietia lampy – bol časový údaj, dokedy sme ako deti mohli byť vonku. V lete do nekonečna. V zime strašne krátko. Logiku to malo, aj keď sme jej vtedy nerozumeli. Skoršie príchody domov znamenali menej sopľavých nosov.

 „A čo ste robili, keď ste na jeseň a v zime chodili zvonku domov skôr? Pozerali ste večer telku? Keď neboli počítače...“, opýtala sa ma dcéra, keď som jej povedala o zažínajúcich sa lampách. „A nebola ani kopa programov, takže nie, večer sme telku pre veľkých nepozerali.“ Čo sme to...? „Keď som mala asi toľko čo vy, desať, hrávali sme veľa karty.“ Vždy večer hodinku, s babičkou. Popísali sme bodovými výsledkami niekoľko zošitov. Kým naši v obývačke riešili seriály, my deti sme v jedálni za stolom mastili kanastu. Raz sa darilo babičke, raz nám, to nebolo podstatné. Poznali sme navzájom svoju taktiku, učili sa vydržať a neprezradiť sa, blafovali sme. Pri kartách sme si kadečo povedali a užili sa navzájom. Už som to tak strašne dávno nehrala. Ktovie, či by som ešte vedela. Ale človek si spomenie, hlavne keď sa dieťa vzápätí spýta - „A naučíš nás to?“ Prekvapilo ma to, hier máme kopu a aj ich hrávame a karty sú trochu staromódne. Ale vlastne rada.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vysvetľovanie pravidiel trochu drhlo. Nespomínala som si hneď na to, ako sa čo presne rátalo. Koľko treba kedy vykladať, ako sa hrá vo dvojici. Ale automatizmy postupne nabehli. Skúsili sme hodinu jeden večer. Aj druhý. Deti to chytilo. Už máme zavedený zošit na výsledky a v ňom popísaných pár strán. Hra ma neoslovuje tak veľmi, ako keď som bola dieťa – ale podstatné je, že malých áno. Chápem, že babička ju tiež hrávala kvôli nám. Že jej nešlo o komplikované stratégie a vôbec nie o výhru. Chcela byť s nami, nenechať nás robiť po jednom každého niečo iné. Išlo o spoločnosť. Zážitok. A kanasta bol výborný prostriedok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebývame v paneláku. Aj keby sme bývali, asi by som po večeroch nezvolávala deti domov tak, ako moja mama nás. Moje deti sa hrajú inak. Ak sú vonku, tak skôr na dvoroch domov spolužiakov a na chodenie po večernom meste majú ešte čas. Ich a moje detstvo teraz spojila čiarka z kariet. „Zahráme si?“, pýtajú sa po večeroch. Ktovie, ako dlho to vydrží. Dúfam, že aspoň dovtedy, kým sa niekomu z nás podarí totálna frajerina, ktorá sa pošťastí raz za veľmi dlhý čas a o to je pocit triumfu väčší. Tá pecka najväčšia - kanasta zo žolíkov.

Marie Stracenská

Marie Stracenská

Bloger 
  • Počet článkov:  858
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík:  o deťocho vzťahocho kadečomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu