Takto ráno, kým nie je zobudený, sa ho smiem dotknúť, pohladiť, niekedy sa sám rozospatý odovzdane pritúli. Potom si kľaknem k spodnej posteli. Julka nikdy nepočuje prvú bratovu časť, spí tvrdo. Dám jej pusu na rozohriate líce. Niekedy ruku do jej dlane pokrčenej nad hlavou. Zaborím nos do vlasov a až keď nasajem spiacu krásu pridám hlas: „Dobré ráno, princezka.“ Otvorí oči, natiahne sa, odkope perinu a objíme ma, aby som jej pomohla vstať. Je horúca a vonia posteľou. A ja by som túto chvíľu nechala trvať hodiny.
O pár minút už diskutujeme pri stole. Zo syna sa začínajúca puberta smeje v najmenej očakávaných chvíľach. U dcéry sa často hlási nedôtklivosťou a precitlivenosťou. Pred školou sa sojka ešte nechá objať, Matúš len pozdraví z dvojmetrovej vzdialenosti. Len žiadne nežnosti, preboha. Pred školou a kamarátmi!
Keď o tom rozhodujú, už sú veľkí. To len skoro ráno, kým sú ešte na polceste zo snívania, si to dovoľujem. Už váham, či smiem. Pred desiatimi rokmi nezniesli, keď sme ich pustili z náručia. Kde tie roky sú, vravím si, keď ich túžim objať a strašne silno stískať. Cez deň to skúšam opatrne, pýtam sa a čakám na chvíľu, keď aj oni budú chcieť, aby len vlažne nestáli trpiac matkine dotyky, ale ich aj vrátili, lebo aj im je príjemne. Nech vstávame akokoľvek skoro, teším sa na rána. Tie prvé sekundy dňa sú stále drobčekovia. Dotýkam sa ich citlivo a nesmelo. Ich svet dostáva hranice, za ktoré ma púšťajú stále menej. Musím to rešpektovať. Aj budem. No, ale, najbližšie ráno ich nepohladiť ešte nezvládnem...