Po starom

Autor: Marie Stracenská | 18.9.2016 o 11:20 | Karma článku: 12,52 | Prečítané:  5448x

„A to osvetlenie bolo drahé?“ Plastové rúrky trčiace zo stropu, niektoré s vypálenými žiarovkami. „To je tu ešte od komunistov.“ „No práve. Ak by bolo drahé, dalo by sa aspoň trochu pochopiť, prečo tu ešte stále je.“ 

Touto vetou to môj muž dokonale prehral. Pani sprievodkyňa ju vzala osobne za celý Trenčiansky hrad. Nedôtklivá bola už predtým. Skúpa na slovo a aj na čas. „Pre tých, čo si už pozreli, pokračujeme ďalej,“ zvýšeným hlasom a vyčítavým pohľadom poháňa mňa s manželom, keď si obrazy prezeráme zrejme príliš dlho. „No, myslite si čo chcete, možno sú to originály, možno nie, je to vaša vec, mne je to jedno,“ urazene odpovie na zjavne nemiestnu otázku.

Krásny začiatok septembra sme sa rozhodli výletmi ešte trochu predĺžiť leto. Na Slovensku je čo pozerať. Len sme sa opäť presvedčili, že nie je všetko zlato, čo sa z pohľadu od cesty blyští.

Okolo Trenčianskeho hradu jazdíme roky. Načase to zmeniť. Za dve deti a dvoch dospelých viac 18 vstupného. Muž sa zaujíma o históriu, ja som študovala umenie, deti milujú príbehy. Niekedy  je to na škodu, došlo nám. Sivé steny hradu opravené v rohu narýchlo bielou špárovkou, bolestne kontrastujúcou so sgrafitami. Na interiéroch sa tiež podpísal čas – čudne poplátanou mramorovou podlahou, neopraveným osvetlením, nezakrytými plastovými zástrčkami, klincami trčiacimi zo stien, kde kedysi niečo zrejme viselo. V jednej z päťstoročných miestností staré gamatky vedľa postele z osemnásteho storočia zakryté sivou handrou. Vidíme príliš veľa toho, čo ruší a ubližuje kultúrnej pamiatke. Do toho unavená uponáhľaná pani sprievodkyňa naučene súka roky a mená. Nedajbože pridať príbeh, to by mohlo snáď aj zaujať a joj, ešte tak vyprovokovať nejaké otázky. Obzerám sa po obrovskej prázdnej sieni, o ktorej sme sa dozvedeli, že bola rytierska, ale okrem dvoch fresiek a dvoch obrovských trónov sú tam len zle omietnuté steny, čudesný strop – nepodarená imitácia valenej klenby a nič viac. A smutne myslím na to, ako som sa vo veži Toweru rozprávala s pisárom, ktorý dobovou technikou starými nástrojmi písal kroniku usadený v imitácii priestoru, ktorý ukazoval ako tam tá dávna dielňa pisárov vyzerala. Jasné, že to bolo všetko akože. Ale atmosféru dokresľoval oveľa lepšie než biedermeierovský nábytok vedľa stredovekého krbu, „ktorý tu pôvodne nebol, ale doviezli ho sem z okolitých kaštieľov, aby to tu lepšie vyzeralo“, vraví sprievodkyňa. Snažme sa frflať si tak, aby sme deťom nepokazili to, čo im príde nevšedné. Ono to aj výnimočné je. Len buď nie sú peniaze alebo chuť alebo tí správni ľudia alebo málo inšpirácie... A ešte dlho tu asi potrvá vysporiadať sa s neodbornými  zásahmi z čias socializmu.

Spišský hrad je od cesty tiež impozantný. Vstupné 14 za rodinu. Prehliadka sa začína na nádvorí. Čakáme štvrť hodiny, kým hlas z mikrofónu oznámi, že sprievodca ju začne na začiatku kamenného chodníka. Mládenec sa tam odrazí a vyštartuje. A úprkom sa v závese s asi tridsiatkou turistov preženie hore na hrad, cez hlavnú bránu, okolo veže cez dve schodiská, sláva, konečne stojíme v prvej miestnosti. „Tu je hradná kuchyňa. Tu sa pripravovali jedlá.“ Nič o začiatkoch hradu, žiadne vstupné informácie, zrejme sme si mali prečítať. Chlapec hovorí váhavo a pomaly. Asi bola náročná noc. Vo vydýchanom malom priestore sa všetci trochu mrvíme. Keď mládenec zahlási, že na hrade sa pilo víno, lebo voda bola len dažďová a tá prenáša choroby a víno prešlo kvasením a rozhodne sa skaziť nemôže, viacerí sa pousmejú. Mladík bohorovne zavelí presun do ďalších priestorov. Do kúpeľne – lazebne sa dá len nahliadnuť. Mladík sa sám smeje na vlastnom výklade o tom, ako sa páni kúpali len dva razy do roky a lazebnice im všemožne robili dobre. „Máte nejaké otázky?“ Kto tu panoval? Ako dlho sa staval a ako menil hrad? Dokedy sa tu bývalo? Koľko ľudí tu bývalo? Dobyli ho niekedy? Aha, tak nie som sama, kto si myslí, že to nie je márne vedieť. Mladík na niečo odpovie, na niečo nevie, no, aspoň sa snaží. Ešte mučiareň, jedna spálňa, zastavenie pri makete. A hotovo. O vzácnej kaplnke si prečítame len na stene. Aj o tisícročných archeologických nálezoch. Dá sa ešte niečo vidieť? Aha, jasné, hej, veža a terasa. Ďakujem vám, dovidenia, lúči sa spokojný mládenec, má zas na chvíľu hotovo. Tak nič. Prejdeme si to sčasti ešte raz a čítame, čo sme sa nedozvedeli. No, čítame... „Za najvýznamnejší posun v interpretácii stavebného vývoja hradu sa považuje identifikácia dvoch obytno – obranných veží vstupnej brány a k nim prislúchajúceho opevnenia spodného prehradia ako stavieb realizovaných...“ Veta na štyri riadky slovníkom vysokoškolských skrípt, málokedy sa stane, že máme s mužom problém dočítať dva odseky. Veď netreba rozumieť všetkému na svete.

Kaštieľ v Betliari. Ostaň viac vzadu, držím manžela, dopredu rátam s nedostatkami, ktoré on občas jedovato komentuje. Lebo mu vadí, ak niekto nerobí veci poriadne. Ale po hodine a pol prehliadky si svoje obavy a nastavenie vyčítam. Toto je skutočný skvost. Prekrásny kaštieľ, s úpravami a opravami robenými tak citlivo, že nerušia. Áno, na niektorých oknách sú súčasné závesy. No áno, niektoré drevené časti boli dorobené neskôr. Lenže veľmi vkusne. Sem sa oplatí prísť. Miesto, kde sa žilo ešte cez vojnu, kde generácie bohatých dopĺňali okázalé kúsky histórie, dom aj park, o ktorý sa nikto nikdy neprestal starať, liať doň peniaze, užívať si jeho krásu. Deväť a pol z desiatich. Škoda, že aj tu sa výklad týka hlavne mien a letopočtov, bez veľkých súvislostí a príbehov. Dospelí rozumejú a možno si spájajú s dejepisným učením. A deti sú dostatočne ohúrené nádherou.

Ešte jedno miesto pridávame. Musíme doň cez most do Maďarska. Ostrihomská bazilika a pod ňou Kráľovský palác. Do väčšiny priestorov v paláci sa neplatí a do baziliky nás to ako rodinu stojí  necelých 12 eur. Deti dostanú na vypĺňanie obrázkový zošitok s hádankami, ktoré ich upriamia na to, čo si majú všímať. V slovenčine. Všade popisky v štyroch jazykoch. Bazilika. Impozantná krypta. Klenotnica so vzácnymi monštranciami, šperkmi, liturgickými predmetmi, rúchami - národným pokladom. Výstup na vrchol kupoly s výhľadom na desiatky kilometrov do krajiny. Tri hodiny utiekli, ani nevieme ako. Nemusíme veľmi dlho rozmýšľať. Toto bol skvelý výber.

Vraciame sa domov a rozprávame o tom, čo sme videli. Čo sa vám najviac kde páčilo, pýtam sa zbojníkov. Vymenúvajú, nesplýva im to. Tak je dobre. Zas vedia viac o krajine a jej histórii. Čo sa nedozvedeli priamo na miestach, dohľadali sme si a dorozprávali. S nami veľkými je to ťažšie. Aj my sme tam všade boli radi. Lenže. Leto bolo dlhé. A návštevná sezóna zrejme pridlhá. Sprievodcovia sú už unavení. To, ako sa robili prehliadky, keď som bolo dievča, je stále rovnaké. A správcovia objektov sa spoliehajú na to, že historické miesto a jeho neobvyklosť stačia na to, aby boli ľudia spokojní. Asi nie sme tí správni návštevníci. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo zdravotníctva chce pohotovosti presunúť najmä do nemocníc, kde majú byť prepojené s urgentnými príjmami.

KOMENTÁRE

Aká môže byť cena za rušenie pohotovostí

Z reality sa nedá odmyslieť ani zneužívanie pohotovostí.


Už ste čítali?