A plač na veľkom silnom pleci, po ktorom na tričku ostali fľaky od maskary. Zmenšenina toho, čo mi ťažilo hlavu aj srdce. Bolo zle, na pohľad neriešiteľne. Veľa nehovoril. Počúval. Až po tom, čo vodopád mojich slov zastal, sa ozval. „Nemusíš to uzavrieť hneď. Uvidíš. Bolo toho veľa, čo vyzeralo hrozne. A vždy sme to zvládli. Bude to tak aj teraz,“ skončil ťažkú chvíľu.
Dnes je rozhodnuté. Vďaka rozhovorom, úvahám, priateľkám. Zavolala som mu výsledok. Viem, že má pochybnosti. Vie, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Že rozhodnutie znamená aj neskoršie príchody domov a situácie, keď on, ako často doteraz, bude musieť byť viac mamou ako ja. Že sa síce budem snažiť, ale niekedy práca príde aj cez víkend. A že z nej nebudem vždy chodievať usmiata. Ale cítim, že je to tak lepšie. A tak som mu to aj povedala. Chvíľu bol ticho. A potom odpovedal. „Rozhodla si sa. Ja som pri tebe vždy stál.“
Niekedy to nie je ľahké. A to nielen, keď dorastá mesiac. Kopy výkyvov. Pracovných. Citových. Energetických. Vyrastajúce deti. Nefungujúce počítače. Dlhé debaty s rodičmi, nároční susedia, zdravotné somariny, kolísajúca váha... O to plece sa opieram už šestnásť rokov. Dávno nie sme ten pár z prelomu tisícročí. Nevyzeráme tak, nesprávame sa tak, ani k sebe, nie je nám ideálne. Robíme, čo vieme. Riešime, ako sa dá. Občas spolu, no často aj nie. Ale dnes mám jasno. Frajeri. Milenci. Snúbenci. Manželia. Priatelia. „Vždy som pri tebe stál.“ Práve dnes ďakujem. Každému želám, aby aj jeho matematika dní písala takúto postupnosť.
