To už je toľko hodín? Prezretá baza vonia z predzáhradky. A kúsok od nás ďalšie kríky, len ju natrhať - vyšlo jej akurát za vedro. Očistiť, uvariť, džem aj likér budú skvelé. Medzitým ešte zo dve ďalšie práčky a ďalšie varenie a riady. A odpovede na otázky a riešenie malých sporov a programu pre deti... A zrazu je večer. Sadám si celkom použitá. Že voľný deň.
Takmer mesiac sme boli doma sami, len veľkí. Deti si užívali krásne prázdniny – s babkami a dedkom, v tábore, u tety. Všetkým bolo pekne. A my sme si užívali tiež. Večery s priateľmi alebo na bicykloch a na hrádzi, s výborným hejkom, pohármi dobrého vína. Dospelé voľno vyplnené rozprávaním, filmami, knihami, nič nerobením. Čas bez večierky vďaka možnosti dospať rána, ktoré sa cez prázdniny skrátili o nechutné zápchy na cestách. Prázdniny boli tento rok výnimočné. Tak dlho sme bez detí nikdy predtým neboli. Tak dôkladne sme sa už desať rokov nevrátili do čias, keď sme vlastne vôbec nič nemuseli, do dní bez jasných kontúr a pravidiel. Dopriala by som to každému.
Ale prázdniny sa skončili. Veľmi jednoznačne. Rada robím všetky tie rodinné drobnosti aj veľké povinnosti a bez detí si neviem svet predstaviť. Len mi v jednom dni došlo, ako ľahko som zabudla na povolanie mama. A rýchlo sa vrátili dni, keď čas pre seba samú budem zas rátať na minúty.
Silu budem z prázdnin čerpať ešte dlho. Nemám rada predsavzatia. Jedno si však dám. Urobiť si pomyselné prázdniny aspoň raz za týždeň. Spolu, všetci – ale dôkladne. Zabudnúť aspoň na pár hodín na mobily, hodiny, budíky, termíny, striktné plány.
Napríklad – viem, že o týždeň to už pre školu, krúžky a plné cesty asi nepôjde. Ale dnes, dnes podvečer ešte na toho hejka všetci spolu bicyklami zájdeme.
