„Maruška, tvoj tati príde do Bratislavy. Nájdeš si naňho čas?“ Teta mi nevoláva často a touto otázkou ma prekvapila o to viac. Jasné, že nájdem. A načo príde? „Ide o nás, súrodencov. Máme okolo sedemdesiatky. Je na čo spomínať. Bývame od seba ďaleko a príležitostí byť spolu veľa nie je. Tak sme vymysleli, že sa uvidíme len my sami, bez detí a partnerov. Má to byť o nás, našej rodine, to by ostatných nebavilo.“ Možno bavilo, chcela som namietať. Ale na druhej strane nám ostatným nič nebráni hocikedy sa pýtať. Tak teda, tentoraz iba brat a sestry.
Môj tatko nerád cestuje. Má rád pohodlie a pokoj pre boľavé nohy. Nedá dopustiť na ticho vlastnej izby a tieň vo svojej záhradke. Ale vycestoval cez celé Slovensko, sám. Pobudol s vnúčatami a keď sme večer pred stretnutím spolu popíjali víno, spýtala som, sa, čo od poldňa stráveného so sestrami čaká. Keď sa ako rodina vídame, býva to na oslavách a vždy je nás kopa. Tu budú len štyria. „Moja najstaršia sestra už veľmi málo chodí. Keď s ňou občas telefonujem počujem, že žije veľa minulosťou. Spomína, premýšľa o našom detstve a mladosti. Ja sa nevraciam tak často. A aj ju chcem priviesť k tomu, aby sa sústredila viac na dni, ktorú sú a budú.“ Neľahké, pomyslela som si.
Po obede a krátkej sieste sme spolu sadli do auta. Veľa sme nehovorili, tatko bol s nami už len čiastočne. Prišli sme včas, jedna teta ešte krájala na misy zeleninu, druhú chystala koláčiky. Na stole ležali staré čiernobiele fotky, knižky, učebnica z ľudovej školy. Sestry napiekli a obliekli sa krajšie ako na nedeľnú omšu. Žiarili. Bola ich plná izba. Smiali sa a bolo vidno, že sa tešia. Keď sa zatvárali dvere, za ktorými štyria súrodenci ostali, cítila som sa zvláštne. Medzi najstaršou a najmladšou v rodine je jedenásť rokov. Takto sami pokope neboli desaťročia. Možno od detstva.
Stretnutie sa skončilo večer. To, čo si povedali, ostalo za tými dverami. Odchádzali rovnako veselí ako sa stretli. Ráno spolu ešte zašli do kostola. A vrátili sa k svojim rodinám. Fyzicky aj naladením. Podarilo sa tatkovi priviesť svoju najstaršiu sestru v myšlienkach viac do budúcnosti? Možno. Jedno stretnutie na také niečo nestačí.
Možno sa o rok uvidia takto zas, naznačil tatko, keď sme sa lúčili. Nezvyknú si hovoriť, že sa majú radi. Sú to slová, ktoré si bratia a sestry často ako deti nepovedia a mladí a dospelí ich už hovoria viac iným, než sebe navzájom. Zišli sa, lebo sa ľúbia. Aj na toto si odteraz už navždy spomeniem, keď sa povie „rodina“.