Vieme, že byť s nami nie je to, čo teraz sám chce.
Žijeme s deťmi šťastný čas, keď majú chuť sa s nami hrať a s nami byť. „Pôjdeš sa so mnou pozerať?“ „Zahráme sa?“ Poď cvičiť so mnou.“ Deti sú spoločenské. Jedno extrémne. Druhé vždy na chvíľu. A potom, hoci ho spoločný film baví alebo vyhráva, potrebuje byť sám. „Vezmeš to za mňa?“ Odbehne, zatvorí dvere na svojej izbe a pár minút odtiaľ počujeme len citoslovcia. Bojuje. Niečo stavia, pripravuje. Niekoho imaginárneho naháňa, prenasleduje, poráža. Potom minútka ticha. A zas sa pridá k nám.
Niekoľkokrát som sa ho na to opýtala. Prečo odchádzaš, Matúško? O čo tam bojuješ? Neodpovedal, len pokrčil plecom. Asi ani sám nevie. Aj nám trvalo, kým sme si uvedomili, že takto potrebuje byť sám. Ujsť raz za čas do vlastného sveta. Je v jeho detskej izbe, ale hlavne v jeho hlave. Fantázia roztvára krídla a prináša mu oddych. Uletí, a to mu potom pomáha sústrediť sa na dôležité veci.
Má sa, vravím si vtedy. Zatvorí veľké biele dvere – a to je všetko, čo mu stačí. Nechá nás v obývačke so starosťami, výhrami aj prehrami, radosťou a niekedy aj hádkou, akokoľvek. Ujde niekam, kde to nikto iný nepozná. Rozhliadne sa, urobí čo treba - vyhrať preteky, vybojovať súboj, odolať pirátom, a zas sa vracia k nám do všednosti. Tiež by som sa rada vedela takto ľahko odpútať, prísť na iné myšlienky, pustiť si do hlavy čerstvý vietor. Neviem, či sa to ešte niekedy naučím. Ostáva mi len obdivovať. A ticho závidieť.