Nemôže, lebo ešte predtým, než začne deň, schúli sa mi do náručia. Už sa tam nezmestí tak ako kedysi. Už je veľká. Sadne si obkročmo alebo si nohy hodí na bok a celým telom sa ku mne pritisne. Svoju bradu mi zaborí do ramena a z celej sily ma objíme. Urobím to isté. Niekedy mi pritom šepká, čo sa jej snívalo, niekedy si spieva. Neviem, ktorú z nás tá chvíľka teší viac. Vonia mi v rukách, šteklí ma vlasmi, hreje ma. Každé ráno je jej objatie a pozornosť ako dar.
Pamätám si ten strašný pocit prázdna, keď zrazu deti prestali žiť z môjho mlieka. Mamy vedia, aké veľké môže byť prázdno. Stále častejšie sa samej seba pýtam - dokedy ešte? Dokedy sa bude zbojníčka so mnou chcieť túliť a maznať? A dokedy to budem ja, komu sa schúli v objatí? Už teraz žiarlim na prvého, ktorý si ju takto privinie. Aj na druhého, tretieho a všetkých ďalších.
Viem, že to príde. A doprajem jej to. Verím, že sa ustrážim a nebudem prosiť o nežnosti. Pritom dúfam, že z času na čas to budem aj ja, ku komu príde a bude hľadať dotyky - tak ako ja občas hľadám silu u svojej mamy. Nebude to každé ráno a nebude mi pri tom sedieť na kolenách. Ale všetko ostatné na ňu vždy bude čakať tak, ako teraz.