„To už len na polievku bude. Chcete ich aj tak?“ „Dajte, spravím z nich prívarok.“ Mohutný chlapík býva na malom trhu medzi prvými. Viem to od kamarátky, ktorá tade chodieva. Ja som tu tentoraz výnimočne, zvyčajne sa na trh dostanem iba cez víkendy. Už od jari je z čoho vyberať. Teraz na jeseň chlapíci aj babičky rozkladajú po stoloch tekvice, jablká, ale aj mak, med, korenie a kvetiny. Víkendové rána sa nad pultmi spolu s vôňou vznáša aj príjemná melódia hlasov. Rozhovory nie sú len o nákupoch, známi sa rozprávajú ako sa kto má, čo má nové, čo deti, či ešte vydrží počasie, aký je tento rok burčiak.
Ráno všedného dňa je trh tichý. Predavačov je hŕstka, rozprávajú sa medzi sebou. „Len dve minúty ju varte,“ radí mi gazda, keď ukladá do tašky kukuricu. „A ten prívarok, bude výborný keď pridáte aj jeden karfiol.“ Rozumiem, že chce predať, ale rada je to fajn. „Vezmem si aj ten.“ Ukáže zuby a zaželá mi príjemný deň. U starej tety vedľa ešte kúpim kytičku a obťažkaná idem k autu a do práce.
Malé mesto, malý trh. Malý svet. Vo fotoslužbe nemusím povedať svoje meno, pani si ho pamätá a sama ho píše na lístok. S trénerom detí som vypila nejednu kávu. Sestričku od detskej lekárky stretávam pri behu na hrádzi, vždy si tam kývneme aj s tatkom jednej zo spolužiačok. Zdravím sa s poštárkou, pani z galantérie sa ma vždy so záujmom pýta, čo z toho materiálu bude tentoraz.
Maličkosti. Skladajú svet, v ktorom je dobre. Keď sme sa do Šamorína pred desiatimi rokmi nasťahovali, mala som každý deň pocit, že ľudia na uliciach sú na dovolenke. Také spomalené mi tempo mesta prišlo. Pridala som sa k nim, a dnes tu dýcham rovnako pozvoľna. Je príjemné cítiť sa aj vo všedný deň ako v kúpeľoch. Byť so svojimi, zdieľať a neponáhľať sa. Napríklad aj cestu na ranný trh.