1797

Autor: Marie Stracenská | 13.9.2015 o 23:05 | Karma článku: 7,97 | Prečítané:  942x

Toto nie je každý večer. Zastavená premávka a na križovatkách policajti. Pri zátarasách skupinky ľudí, ktorí povzbudzujú aj celkom cudzích bežcov. 

Krásna trať nábrežím, cez tunel  a uličkami Starého mesta, zasa na nábrežie a späť pozdĺž Dunaja do cieľa. Krásnych desať  kilometrov osvetlených nočnými lampami. Night Run - vraj štyri a pol tisíca bežcov. Úžasná masa...

Každý štartoval s vlastným predsavzatím. Ja ako súčasť dvanásťčlenného tímu rozhodnutá užiť si to, dobehnúť a snáď nebyť celkom posledná. Bol to dlhý deň a nepodriadila som ho celý tejto večernej akcii a nestrávila s vyloženými nohami.

Moje tempo je deväť za hodinu. Na siedmom kilometri si dovoľujem povoliť. Pozerám sa na bežcov, ktorí bežia oproti a do cieľa už to majú fakt len kúsok. Poď, vydrž, poháňam sa.  Mením tempo, z behu na veľmi rýchle kráčanie. Päťdesiat krokov pomôže hlave aj telu, na ďalší kilometer behu. Potom si dám ešte raz päťdesiat krokov... plánujem dopredu, zatiaľ čo zvoľňujem. Zrazu sa niečia ruka dotkne mojich krížov. Nemôže to byť nikto z môjho tímu, tí sú dávno niekde vpredu. Pozriem sa doľava, drobná dlhovlasá blondína s obrovským úsmevom. Na chrbte ružovým štartové číslo 1797. Na chvíľu spomalí aj ona a beží vedľa, aby ma motivovala. „Poď, ešte kúsok.“ Musím sa tiež usmiať – a žiadna chôdza sa nekoná. Päty dvihnem o niečo vyššie a nadýchnem sa príjemného vetra od Dunaja. Ešte raz ma potľapká a pokračuje svojím tempom.

Po dnešnej noci už nábrežím nikdy nepôjdem tak, ako predtým. Už viem, ako chutí v noci a v tempe, beží mi hlavou na posledných pár metroch. Cieľovú pásku prebieham podľa očakávaní. Neprekonala som sa, ani som nezaostala. Telo vie, čo a ako má nabehané a kde sú limity. Beriem si vodu – a pred sebou zbadám známe číslice. „Ďakujem vám.“ Blondína 1797 sa znovu usmeje. „To je predsa normálne.“

Nebehávam často takto v dave. Na to, aby som si užila príjemnú únavu a dala si do tela nepotrebujem kolektív a čip. Dievčinu s číslom 1797 už asi nikdy nestretnem. Ale dnes večer ju nepustím z hlavy. Nepoužila slová, hovorila svojimi krokmi vedľa mňa. „Poď, sme v tom všetci rovnako, spolu a je to dobré. Tak poď, ešte kúsok. Pomôžem ti a ty to zvládneš.“ Také  - obyčajné malé gesto. Krátky dotyk, povzbudenie. Ako energetický výboj, ktorý mi ukázal ďalšiu skvelú stránku behu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?