Môj príbeh so Zákrutou

Autor: Marie Stracenská | 20.8.2015 o 13:13 | Karma článku: 10,67 | Prečítané:  1632x

Bolo chladno a nepekne, netypicky som sa teda rozhodla nestopovať. Šla som rovno na pumpu, veď sa opýtam. Keď ku krajnému stojanu prišlo auto s viedenskou značkou, obrátila som sa na vodiča po anglicky. 

Áno, aj on ide do Prahy. A hej, no, zvezie ma. Nasadla som a zapriadla rozhovor. „Vy ste žena?“, opýtal sa príkro. Jasné, bez vlasov a v dlhom tmavom kabáte som tak možno naozaj na rýchle pozretie nevyzerala. „A Slovenka?!“, spýtal sa vzápätí ešte prísnejším tónom. „To keby som vedel, nezveziem vás. Dievčatá zo zásady neberiem.“ A ostal ticho. Ale už sme boli pekných pár kilometrov na diaľnici, tak ma nevysadil. To bude cesta, pomyslela som si. Pri Malackách som sa pokúsila o zoznámenie, odpovedal jednoslovne. A hlavne nič o sebe. Zato sa začal pýtať. Čo študujem. Prečo žurnalistiku. A prečo práve odbor tlač. A či som niekedy pracovala s hlasom. Chcel vedieť detaily, sám o sebe stále nič. „Kedy sa vraciate?“, opýtal sa, keď som v Prahe vystupovala. On, že ide späť večer a či nechcem tiež. Poriadne ma to prekvapilo - nezdalo sa, že mu je moja spoločnosť dvakrát príjemná. Ale áno, prečo nie, rada prijmem pohodlný odvoz späť. Na spiatočnej ceste to bol celkom iný chlap. Príjemný, dobre naladený, zhovorčivý. Dokonca z neho vypadlo aj čo je zač. Novinár? V rozhlase? Pozor, zákruta? A či sa nechcem prísť pozrieť, ako to tam chodí? Prečo nie. Tak v pondelok na deviatu, platí.

Prišla som. Rovno na rannú redakčnú poradu. „Toto je naša nová kolegyňa,“ predstavil ma mužskému osadenstvu. Oči sme vyvalili všetci rovnako. Niečo som zahabkala, ale nenechal ma protestovať a pokračoval vo vedení porady. Po nej mi vysvetlil to najnutnejšie. Vtedy sa začala moja sedemročná cesta so Zákrutou.

Mala som dvadsať. A prvá pracovná skúsenosť nemohla byť lepšia. Nauč sa písať. Nauč sa čítať. A hlave sa nauč rozprávať – trápil ma šéf aj režisérka. „Nikto nie je zvedavý na tvoju zlú náladu.“ „Počúvaj sa!“ „Vyslovuj každé písmeno, oni tam sú z nejakého dôvodu!“ „Poriadne to povedz, otváraj ústa.“ „Dýchaj, normálne, nie ako kŕmna hus.“ „Píš tak, aby si sa nehanbila to sama prečítať, ideš s vlastnou kožou na trh.“ „Nikdy sa neprestaň pýtať.“ Dodnes si pamätám a dodnes sa tým riadim. Prvý rok bol ťažký. Tak dlho trvalo, kým som mohla začať do éteru čítať to, čo som napísala iným. Ďalšieho štvrť roka, kým ma pustili k vysielaniu naživo. Musela som sa veľa učiť. Dnes sa už smejem nad tým, ako som prehliadla desatinnú čiarku a z pollitrového motora nového modelu auta urobila vo vysielaní päťlitrový. Vďaka Zákrute som šoférovala krásne nové autá. Naučila si dávať si pásy aj na ceste do garáže, získala rešpekt k profi vodičom. V skladbách cti sa dozvedala veľa o pomoci na cestách a o solidarite. Videla veľa miest, naučila sa poriadne čítať mapy, zažila rely ako novinár aj ako spolujazdec.

S vďakou spomínam na dni s kolegami, ktorí mi pomáhali, ale s ktorými sme si tú prácu hlavne užívali.  Všetkých nás to bavilo. Pod vedením šéfa, ktorý aj kritické chvíle riešil pokojným hlasom a vyrovnane. S chlapmi, ktorí vážili každé slovo a nikdy som ich nevidela podráždených a otrávených.

Robili sme reláciu, ktorej meno som vyslovovala s hrdosťou. Všetci ju poznali. Vedeli zapískať úvodnú melódiu, poznali redaktorov menom. Hudbu vyberali živí ľudia. Písali nám vodiči s problémami aj vďakou. Radili sme. Hovorili o autách, cestách, bezpečnosti.  Každý príspevok sme zvlášť hodnotili a dbali o to, aby sme poslucháčom dávali potrebné a dôležité informácie v zaujímavom prevedení.

Pred troma rokmi zákruta oslávila päťdesiatku. Dnes som sa dočítala, že z prvého okruhu RTVS prechádza na Reginu.  „Poslucháči vyžadujú v tejto oblasti už iný typ informácií ako v minulosti. Obsah relácie sa teda upraví, z Pozor, zákruta! bude od novej sezóny týždenník,“ vysvetlil   šéf rozhlasového programu Vincent Štofaník.

Toto nie je smútok za niečím, čo sa stráca. Je to moje súkromné zamyslenie nad tým, ako sa veci menia. Súčasnosť sa stáva minulosťou, nikto s tým nič nespraví. Pre mňa Zákruta na vedľajšiu koľaj nikdy neprejde. Paramparamparam pam pá dam. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?