Rovnaká, ale už iná

Autor: Marie Stracenská | 17.8.2015 o 11:58 | Karma článku: 10,40 | Prečítané:  1561x

Už po piaty raz držím sojke vlasy a o dlaň si opieram jej čelo. Kŕče jej otriasajú malými ramenami, žalúdok sa búri. Už v ňom nič nemá, ale telo si robí svoje. Zlá noc. 

„Maminka a nevadí ti, že sa vôbec nevyspíš?“ Pomaly svitá, s krátkymi oddychmi medzi atakmi nevoľnosti sme hore od druhej. „Netráp sa, mojka. Na to sú mamky. Mrzí ma len, že ti neviem pomôcť.“

Z tábora sme s malými vyrazili rovno k babke. Deti nie v najlepšej kondícii, zjavne. Matúš pokašliava a Julka – bohviečo. A tak sa mi to vracia. Presne deväť rokov dozadu sme takto ležali na rovnakom rozkladacom gauči. Okolo mňa bolo oveľa viac miesta, lebo malí mali necelého pol metra. Mamka mi ponúkla, že pomôže. Dva týždne po narodení dvojčiat sme teda prijali a odcestovali do rodičovského domu. Bolo to život zachraňujúce rozhodnutie. Aj tak to bolo ťažké.

Noc ako táto. Zvonku ťahá teplo a ja úzkostlivo striehnem na každý ston. Tento je zo spánku. Aj toto mliasknutie. Ale toto už nie. Rýchlo hore, nakŕmiť dieťa, kým sa nerozplače a nezobudí súrodenca. Prvé je už skoro sýte, keď sa začne mrviť druhé. Bleskovo prebaliť a už beriem do náručia druhé bábo. Ešte neplače, chvalabohu, a nebudí celý dom. Keď ho uložím, nasleduje romantické posedenie s odsávačkou. Potom pol hodina spánku. A zas dokola. Ráno som viac unavená ako oddýchnutá. Ale kolotoč sa krúti ďalej. Vďačná mamke za raňajky jem v zrýchlenom režime. Všetko, čo robím okrem krútenia sa okolo detí, je v tempe.

Ukladám deti do kočíka a ide sa von. Bývame v kopci a na jeho vrchol je to cez štyri zákruty necelý kilometer. Presne viem, kam sa kedy točí tieň. Musím - keď slnko páli chrústikom do tváre, budia sa. Na vzduchu pekne spia a aj mne robí pomalá prechádzka dobre. Vraciame sa domov, ku kŕmeniu a prebaľovaniu a tíšeniu ... a ani si netrúfam zrátať, koľko som spala a odhadnúť, koľko ma malí nechajú...

Po deviatich rokoch je to rovnaká noc. Plná starostí o jedno dieťa, prikrývania druhého a nepokojných krátkych minút spánku. Ráno už je lepšie. Otvorená lekáreň dáva liek na upokojenie. A pred obedom v sebe pozbieram silu. „Idem si zabehať, zbojníci, naučte babku novú hru.“ Kopec je rovnako dlhý a slnko prebleskuje pomedzi stromy z tých istých uhlov. Teraz je tieň tu a o chvíľu budem musieť na druhú stranu, vracajú mi spomienky skúsenosti z kočíkovania. Teraz však robím niečo iba sama pre seba. O malých je postarané, môžem. Kedysi som ledva vládala tlačiť kočík. Dnes ten kilometer vybieham. Toto by som fakt vtedy nebola povedala. Bola som rada, že som mala silu prežiť ďalší deň. Vyčerpanie a nesmierna únava – to sú najsilnejšie stavy, ktoré si z prvého roka detí vybavujem. Plakala som od únavy a všetko ma bolelo. Nevedela som načerpať silu na viac než na pár hodín.

 Asi nie som sama, kto vo chvíľach únavy a stresu neverí, že bude lepšie. Počúvala som to z každej strany a predsa nebola schopná si to predstaviť. A ono sa to stalo. Zrazu bežím dolu kopcom a vravím si, ako je dobre. Je nádherný deň. Vrývam si ho do pamäte. Príde ešte veľa ťažkých dní. Snáď si na toto budem schopná vtedy spomenúť. Na to, ako sa aj zlé veci menia. A že nohy sa môžu ľahko odrážať od cesty, na ktorú stromy vrhajú príjemný tieň a keď človek sám seba nabíja, svet vie viac dávať ako brať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?