Odysea, tábor pre deti a rodičov sa preklápa do cez polovicu. Dnes sa hráme dlho. Je tma, za chrbtom mi sála oheň. Sedím asi uprostred radu dospelých. Chvíľku pred mojou malou sa pri mne zarazil iný drobec. Zmätene sa nevedel rozhodnúť. „Ešte kúsok,“ pošepky som ho posunula vedľa. Julka mi rozstrapatí vlasy. Bojujem, aby som ju nevystískala. Netreba. „Mami!“, hovorí s úľavou, keď si sníma šatku. Pár minút pred ňou ma našiel Matúš. Teraz sa na seba smejme a oni jeden cez druhého, ako vždy, sypú, čo robili v lese. „A podľa čoho ste ma rozoznali, zbojníci?“ „Podľa rúk a tuto, na tvári, máš také hlbšie okolo úst.“ „Podľa prsteňov, presne viem aké a kde nosíš, dlhých nechtov a dlaní. Také máš len ty. Aj také ústa,“ prechádza mi po perách. Obzriem sa a vidím, že skoro všetci robíme to isté. A väčšina mám má na krajíčku slzy.
Rukami a nosom vidíme inak. Aj tak sa spoznáme. Keď si večer líham rozmýšľam, koľkých ľudí by som ešte takto dotykom rozoznala. Mamu, sestru, muža, babičky. Pár najbližších priateliek. Dve ruky by mi na porátanie možno stačili. Myslím, že je to dosť. Ak niekoho poznám tak dobre, že ma nechá dotýkať sa ho, a mne stačí počúvať jeho dych a cítiť a vnímať ho bruškami prstov, viem, že bližšie si byť nemôžeme. Šošovička, tvar nosa a brady, vír vo vlasoch. Vráska na krku alebo na čele, drsné priehlavky. To, čo nám na nás niekedy prekáža, nás robí rozoznateľnými pre iných. Kým mám rozoznateľných ľudí, a sú blízko, svet je skvelý.