Plač za oknom

Autor: Marie Stracenská | 17.6.2015 o 11:25 | Karma článku: 10,62 | Prečítané:  1285x

Okná dokorán, horúčava príjemne vyhrieva náš studený byt. Ťukám do klávesnice a spoza okna sa ozve plač. To musí byť naozaj malé bábo. Náš byt je dlhý a plač sa ozýva celý čas, kým kočík prejde okolo. 

Do toho plaču sa ozve niekoľko vzlykov a vzdychov. Dospelých a takých hlasných, že ich aj na pozadí detského plaču počuť. Nemusím vykuknúť, viem si presne predstaviť tú scénu. Mama bábätka je hore bohvie od koľkej, vyšla na prechádzku a túžila nechať oddýchnuť aspoň ušiam. A to malé nespí ani teraz... Ulica je prázdna a tak si dovolí hlasnejšie si uľaviť, keď už nič iné. Vzlykmi a vzdychmi, ktoré na verejnosti ostávajú zatvorené v hrudi.

To prejde, mám chuť jej povedať. To bude dobré. A pokojne si vzdychni hocikedy nahlas a neber ohľad na tých okolo. Iba ty vieš... O pár rokov bude všetko inak. A keď budeš mať šťastie a vydržíš to, keď láskavosť zvládne prebíjať únavu, keď na to nebudeš sama, stane sa niečo zázračné. Nám sa stalo, aj keď neviem ako.

To malé v kočíku ti možno zavolá, tak ako mne moji včera. Fučala som po hrádzi siedmy kilometer. Už ideš z kopca a fúka od chrbta, opakovala som si do rytmu krokov. Spoločnosť mi robil pán King. Zelená míľa ma ako film nepresvedčila, ale kniha je skvelá. Prúd slov prerušilo zvonenie – na displeji Deti mobil. Hodinu už sami vydržia a vždy, keď  ich takto nechávam im poviem – keby niečo, zavolajte. Čiže - niečo?  „Ahoj, čo sa deje?“, nevedela som v hlase skryť obavu. „Nič, mami. Len že – úlohy už máme, aj sme cvičili. Či si, kým prídeš, môžeme niečo pozrieť na tablete...“ „Môžete, jasné. O pol hodinky som doma.“

Volajú, aby sa spýtali. Hoci ich nemôžem skontrolovať a ak by to urobili bez dovolenia, nikdy by som na to neprišla. Tak ako si pýtajú sladkosť, aj keď dobre vedia, kde je odložená. A tak, ako si nevezmú moju, tatovi, alebo vzájomne svoju vec bez toho, že by sa dovolili. Poprosia a poďakujú, vedia sa ospravedlniť. Keď som bola ako oni, rozhodne som nebola taká spôsobná. Ako, že oni sú? Neviem. Ale sú. Nikdy by som si netrúfla dávať niekomu rady ako vychovávať deti. Každé je iné. A aj rodičia majú rôzne spôsoby posudzovania. Moje navyše vychováva hlavne ich otec.

Na začiatku máme každá uplakané klbko a často padáme od únavy. Ale deň za dňom sa to mení. A potom zrazu – je to zlé preč a ostane radosť. Deti jej majú nekonečno. A rozdávajú z nej štedrejšie ako Mikuláš a Santa dokopy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?