„Dajte mi pol hodiny, zbojníci,“ poprosila som ich. Potom, že ich vyskúšam. Nevydržali to. Julka sa zhlboka nadychuje: „No. Tak teda Bardejov. Je tam námestie, genetický kostol...“ „Aký kostol? Čo si pipi? Genetický? Gotický!“ „No dobre, gotický.“ „Tak ďalej. Levoča.“ „Levoča, je tam radnica, viac ako 60 meštianskych domov, stredoveký kostol a stredoveký... pa... pa...“ „Pranier. Vieš, čo to je?“ „Hej, trestali tam ľudí.“ „A ešte sú tam hra...“ „Hradby, veď to viem! Počkaj, kým to poviem. Aj tie sú v dedičstve UNESCO.“ Drevené kostolíky, jaskyne, karpatský prales. Pokračujú ešte hodnú chvíľu. Prekárajú sa, zabávajú a pritom učia navzájom. „Julka, trojka. Musel som ti radiť a polovicu si nevedela,“ uzatvára Matúš a vymenia si roly.
Ja ich už skúšať nebudem. A podľa mňa ak by ich teraz videla pani učiteľka, ani by tú písomku nemuseli písať. Ako to vravel Komenský? Škola hrou? Je skvelé mať deti, ktoré chodia do rovnakej triedy, berú rovnaké učivo, ale každého baví niečo iné a tak sa môžu dopĺňať.
Pred pár rokmi bolo veľa dní, keď som na nich hľadela na pokraji vyčerpania a zúfalstva. Ak by som vtedy mala krištáľovú guľu a videla dnešný podvečer, ľahšie by sa mi dýchalo. Dvojčatá sú úžasný model. Dopriala by som ich každej mame. A nielen vo chvíľach ako pred touto písomkou.