Na sebe to vidím každý deň. Nie na vlasoch, to ešte nie. Ale na rukách, krku, na tvári. Tak, že si kupujem kvalitný drahý krém a dávam si ho aj v dni, keď nikam nejdem. Aby koža starla pomalšie. Ona mi aj tak pripomína, že čas človek neoklame.
Moja prababička nosila najkrajšie šediny na svete. Jej vlasy boli biele. Pevné, husté, zvlnené. Niekedy si na ne nechala dať modrú hlúposť, tak raz za rok, ale tá vydržala len pár dní a potom mala už vlasy len krásne prirodzené. Vrásky nemala skoro vôbec. Len jej koža bola papierovo bledá a na tvári aj na rukách jemne prehľadná. Akoby vyzývala – mňa sa dotýkajte len zľahka, inak mi ublížite. To, že jej dcéra, moja babička mala za mladi vlasy tmavé ako uhoľ, som vedela len z obrazov. Ja som ju poznala len ako blondínu, tak zakrývala sivú farbu. Bola bez vrások, vraj vďaka pár kilám navyše. Tie teda robili dobrú službu. Ani moja mamka nemá veľa vrások. Vek na ňu prezradia iba ruky.
Ako budem vyzerať o desať rokov, vravím si občas ráno pred zrkadlom. Zmeny sú pomalé. To len zrazu, keď si prezeráme staré fotky, vidím ako koža jemnie a ostáva nej otlačená najčastejšia mimika. Cez čelo jedna veľká zamyslená vráska. No dobre, dve, koho klameš. Ďalšie pri očiach. Priehlavky rúk budú o pár rokov asi podobné ako prababičkine. Svaly klesajú, koža vláčnie. Čas necháva stopy.
„Môj otec si kúpil novú motorku. Jazdia na nej s mamou, skoro každý víkend niekam,“ povedal mi nedávno kamarát. „Nemá tvoj otec...“ „Má, šesťdesiat šesť. Ale vraví, že to len na papieri.“ Dotkol sa hrude: „Tu má vraj stále oveľa menej.“ Poznám ich oboch. Pán má stále svieži úsmev, ale na svoj vek určite vyzerá. Jeho pani na mňa vždy pôsobila ako príjemná babička. Ťažko je mi predstaviť si ich, ako túrujú motorku niekde v horách. Ale, evidentne to robia.
Zmetiem zo strojčeka mužove sivé štetiny. Bude ich stále viac. Dôležité bude ustrážiť si, aby neprerástli hlbšie. Ešte, daj Bože, veľa rokov nie...
