Desať minút

Autor: Marie Stracenská | 22.4.2015 o 9:28 | Karma článku: 9,60 | Prečítané:  1080x

Očami pohýnam autobus dopredu, ale rýchlejšie ako krokom to nejde. Veď som to vedela, klasická hnusná zápcha. Julka nám zabudla povedať, že má koncert – vraj až o týždeň. Ale aj keby nezabudla, skôr by som to dnes nezvládla. Pred štvrtou sme ešte boli v Skalici, môžem si gratulovať, že som stihla autobus z Bratislavy domov o štvrť na šesť. No, lenže koncert sa začal o pol... Možno nebude hrať celkom na začiatku. Možno sa to už od Rovinky rozbehne. V hlave rátam sekundy a zhrabávam posledné zvyšky optimizmu. 

Dvere do sály otváram o šiestej. Julka mi zamáva z hľadiska. Prešmyknem sa pri mužovi, zbojníci mi robia miesto medzi sebou. “Už si hrala?“ „Áno, tatinko ti to natočil.“ Pozerám sa do programu, vystupovala o tri čísla skôr. Pred desiatimi minútami. Julka ma chytí pod pazuchu, Matúš mi dá ruku na svoje plecia a sledujeme spolu ďalšie detské vystúpenia.

Nie je to prvý koncert, o ktorý som prišla. Práca niekedy nepustí. Viac je, našťastie, tých, ktoré som stihla. Aj tak ma tých desať minút hnevá. Som pri tom, keď cvičí. Rada ju hodnotím, keď si to pýta. Šperkujeme trilky, hráme sa s tempom. A ja ju o desať minút zmeškám. Ona vie, že ja viem, že je šikovná. Ja viem, že ona vie, že nečarujem a občas niečo pre prácu nestíham. Koncertov ešte bude. Aj iných príležitostí, aby sa ukázala a my sme ju mohli pochváliť. Lenže, kurník, škoda každej, ktorú zmeškám...

Deti dohrali, pani riaditeľka nás pozýva na koncert nabudúce. Po ceste domov sojka tancuje a prvé, čo urobíme, keď prídeme domov je pozeranie jej vystúpenia. „Tu som sa zle nadýchla, aj tu.“ „To nevadí, pekné to bolo.“ Vraciam mužovi telefón. „Ďakujem.“ A ako už veľakrát predtým si vravím, aká som šťastná, ja aj deti, že nás majú dvoch. Babky máme ďaleko. Na povinnosti okolo detí sme väčšinou len sami. Naučili sme sa a zatiaľ sa to darí - keď jeden nemôže, vždy tam ten druhý je. Na koncerte, k lekárovi, pomôcť s úlohou, pripraviť na stôl. Keď je jeden z nás unavený, nastupuje druhý. Aj keď je už netrpezlivý, rozladený alebo len chce chvíľku pre seba – môže, lebo ho má kto vystriedať. Jeden je polovica, dvaja potreba. Aj pohoda. A pozornosť a energia, ktorú deti potrebujú. Kým to bude v našich silách, tak to aj ostane.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?