Spravodlivo

Autor: Marie Stracenská | 11.3.2015 o 12:15 | Karma článku: 13,74 | Prečítané:  1199x

Nebolo toho veľa, čo som si ako mama čakateľka dvojčiat našla, keď som sa chcela dozvedieť, čo ma čaká. Najrozsiahlejšou náučnou literatúrou bola útla knižka, ktorá na niečo vyše stovke strán pokrývala tehotenstvo a prvé roky detí. Aj za tú som bola vďačná. Dodnes si pár vecí z nej pamätám – a jedna sa mi zapísala zvlášť veľmi. Dvojčatá sú citlivé na „spravodlivosť“. Sama som a prišlo mi to logické – sú dvaja od úplného malička, každý má dostávať rovnakým dielom. Vo všetkom, ak sa dá.  No. Lenže. Ono sa vždy nedá. Zvlášť, keď dvojčaťom „spravodlivosti“, je u nás klasická „súrodenecká rivalita“.

Nejde ich rovnako odmeňovať, keď jeden má zlý deň a druhý nie. Ani na tanier nedostávajú rovnako, nežiada sa im. Snažíme sa, veľmi, hlavne v tom, čo je pre nich najcitlivejšie. Nie sú to sladkosti, ani darčeky. Je to pozornosť. A pochvaly.

Keď nastúpili do hudobky, rozhodli sa sami. Julka siahla po flaute, Matúš začal s akordeónom. Náhoda chcela, že Julkina hodina sa tento rok začína o niečo neskôr než bratova a tak prvých pár minút sú v jeho triede spolu. Akčná pani učiteľka zacítila talent – a nechala sojku ťažký nástroj vyskúšať. Išlo jej to. A začalo ju to baviť. Tak teraz chodí na hodiny ešte o niečo skôr a za tri mesiace zvládla na druhom nástroji to, čo jej brat za rok. Hrá na oba, rada a dobre. Zatiaľ čo sa zbojník lomcuje s každou skladbou, ona ľahučko pridáva tón k tónu. Prirodzene sa teší a my ju, nedá sa inak, chválime. Rastie a žiari pri každom cvičení. Matúš sa stále viac mračí, hoci sa snažíme oplácať mu náplasťou toho, že vypichujeme iné, v čom je dobrý zas on.

Opakuje sa situácia, ktorá sa pred rokom udiala na tréningoch karate. Julka chodila dvakrát zriedkavejšie ako Matúš. Napriek tomu zvládla kata skôr a lepšie. Našťastie ju to prestalo baviť a teraz robí iný šport, tak ich konečne prestali všetci porovnávať.

Často na „spravodlivosť“ a vnímanie dvojčiat myslievam. No nedá sa rovnako chváliť, ak sa darí iba jednému.  Je to ako s tým hamburgerom – ak chceš niekomu dať spätnú väzbu povedz mu najprv niečo dobré, potom čo to vytkni a zasa dodaj dobré – hovorilo sa kedysi. Nikdy som to nepodpisovala. Nie vždy sa to predsa dá v tomto pomere. Ak sa o silou mocou snažíme, výsledok je neúprimný. Také by bolo chváliť Matúša za športové čo hudobné výkony. Nie je hlúpy, sám vie, ako to naozaj je. A tak sme si vycibrili radary a citlivo reagujeme na každý podnet, ktorý nám dá skutočný dôvod na pekné slovo pre oboch.

A potom príde večer, chrústi sa schúlia vedľa seba do jedného kresla, každý so svojou knižkou. Opretí o seba, v malom klbku, vychutnávajú posledné minúty pred spaním. „No poď už, brácho,“ povie Julka. Na to ju Matúš objíme a odloží knihy oboch na stôl. „Ešte vycikať,“ poviem ja. Tú vetu každý večer počujú ako štartovací výstrel – vybehnú k bielym dverám, kto tam bude skôr. Sácajú sa a rehocú, vždy vyhrá iný. „Spravodlivosť“ a „rivalita“. Našťastie sú až druhé v poradí. Prebieha ich "láska a porozumenie". Chvalabohu, zatiaľ. A snáď to tak zostane.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?