Návšteva

Autor: Marie Stracenská | 3.3.2015 o 8:40 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  941x

Pražce sa ozývali v pravidelnom rytme. Nemala rada vlak. Ak sa dalo, jazdila autobusom. Toto bola výnimka. Dvakrát v týždni rovnaká cesta, rovnaký vlak, z mesta pol hodiny do lesov. Ešte pred niekoľkými mesiacmi o tom mieste netušila. Potom do sanatória pre vážne chorých odviezli babičku. Objavila dedinku, aj veľké zariadenie na jej okraji, kúsok od trate. Chladná budova z prvej republiky , smutný dom na krásnom mieste, pokojnom a dôstojnom. 

Cez okno hrialo slnko, rozpúšťalo posledné zvyšky snehu. Krásny deň po studenej zime. Pristihla sa, že sa usmieva. A stislo ju. Ako sa môže tváriť tak radostne, keď ide za chorou babkou? Vystúpila z vlaku a cestou zo stanice do sanatória zhlboka dýchala. Nádherný vzduch, prvé náznaky listov na stromoch, potok už úplne rozmrznutý. Pred bránou sa o ňu obtrelo čierne mača. Tri poschodia, zaklopanie, izba s dvoma posteľami. Jedna z nich prázdna. A druhá skoro, babička sa v nej strácala. Privítal ju jej chrbát. Nechcela ju budiť. Sadla si a čakala - má všetok čas, ktorý chce. Keď sa babička prevrátila a prebudila, zaregistrovala ju. Ale nespoznala, oslovila ju maminým menom. Chytila babičku za ruku a začala jej rozprávať. S úsmevom, o ktorom verila, že vyzerá aspoň trochu úprimne – ako je vonku krásne a že sa robí teplá jar, že o chvíľu sa bude z okna pozerať do zelených stromov a jedna z  mačiek už má malé. Babička počúvala, ale ona nevedela, čo všetko vníma. Bolo jej ťažko. No na to nie je babička zvedavá, vravela si a ďalej trkotala. Na otázky o jedle a sestrách dostávala kusé odpovede, až babička prestala odpovedať a poprosila ju, aby odišla, žiadalo sa jej driemať. Ešte chvíľu posedela a rozlúčila sa.

Späť sa rozhodla stopovať. Nevadí, že tadeto toho veľa nejazdí, má o čom rozmýšľať a potrebuje sa vyvetrať z nemocničného pachu. Pred očami mala babičkinu ruku, akoby z priehľadného papiera. Pri lakti modrina, na priehlavku pod leukoplastom zavedená kanyla. Oči zastreté čudnou bielou, tichý hlas. Dlaň mala drsnú a sladkasto voňala. Veľmi sa zmenila, na pohľad aj vnútri. Babička, s ktorou ešte nedávno spolu piekli a tá na posteli boli dve celkom iné ženy. Och.

Vonku bolo prekrásne. Po štvrťhodine cesty sa pristihla, že aj keď sa jej chce plakať, očami hladí pučiacu trávu a slastne priviera oči v hrejúcom slnku presvitajúcom cez stromy. Previnilo sa chytila za nos – nemôže jej byť dobre, nie po takej návšteve v sanatóriu. Začínajúca jar na ňu ďalej útočila všetkými zbraňami. Po pár minútach prevládol pocit pekna. Vzdala to. Tu vo voňavom lese trápenie prehráva. A možno... by jej to babička nemala za zlé. Sama les s slnko milovala. Dostane sa jar aj dnu do jej izby? Dostane sa k babičke? Nabudúce ju vytiahne von. Nabudúce... Možno jar dokáže očiam vrátiť iskru a  hlasu pevnosť. Aspoň na chvíľu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump pokračuje v kampani. Útočí, rozdeľuje a izoluje

Prvý Trumpov prejav vo funkcii prezidenta sa podobal na tie, ktoré prednášal ešte pred voľbami.


Už ste čítali?