Návšteva

Autor: Marie Stracenská | 3.3.2015 o 8:40 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  938x

Pražce sa ozývali v pravidelnom rytme. Nemala rada vlak. Ak sa dalo, jazdila autobusom. Toto bola výnimka. Dvakrát v týždni rovnaká cesta, rovnaký vlak, z mesta pol hodiny do lesov. Ešte pred niekoľkými mesiacmi o tom mieste netušila. Potom do sanatória pre vážne chorých odviezli babičku. Objavila dedinku, aj veľké zariadenie na jej okraji, kúsok od trate. Chladná budova z prvej republiky , smutný dom na krásnom mieste, pokojnom a dôstojnom. 

Cez okno hrialo slnko, rozpúšťalo posledné zvyšky snehu. Krásny deň po studenej zime. Pristihla sa, že sa usmieva. A stislo ju. Ako sa môže tváriť tak radostne, keď ide za chorou babkou? Vystúpila z vlaku a cestou zo stanice do sanatória zhlboka dýchala. Nádherný vzduch, prvé náznaky listov na stromoch, potok už úplne rozmrznutý. Pred bránou sa o ňu obtrelo čierne mača. Tri poschodia, zaklopanie, izba s dvoma posteľami. Jedna z nich prázdna. A druhá skoro, babička sa v nej strácala. Privítal ju jej chrbát. Nechcela ju budiť. Sadla si a čakala - má všetok čas, ktorý chce. Keď sa babička prevrátila a prebudila, zaregistrovala ju. Ale nespoznala, oslovila ju maminým menom. Chytila babičku za ruku a začala jej rozprávať. S úsmevom, o ktorom verila, že vyzerá aspoň trochu úprimne – ako je vonku krásne a že sa robí teplá jar, že o chvíľu sa bude z okna pozerať do zelených stromov a jedna z  mačiek už má malé. Babička počúvala, ale ona nevedela, čo všetko vníma. Bolo jej ťažko. No na to nie je babička zvedavá, vravela si a ďalej trkotala. Na otázky o jedle a sestrách dostávala kusé odpovede, až babička prestala odpovedať a poprosila ju, aby odišla, žiadalo sa jej driemať. Ešte chvíľu posedela a rozlúčila sa.

Späť sa rozhodla stopovať. Nevadí, že tadeto toho veľa nejazdí, má o čom rozmýšľať a potrebuje sa vyvetrať z nemocničného pachu. Pred očami mala babičkinu ruku, akoby z priehľadného papiera. Pri lakti modrina, na priehlavku pod leukoplastom zavedená kanyla. Oči zastreté čudnou bielou, tichý hlas. Dlaň mala drsnú a sladkasto voňala. Veľmi sa zmenila, na pohľad aj vnútri. Babička, s ktorou ešte nedávno spolu piekli a tá na posteli boli dve celkom iné ženy. Och.

Vonku bolo prekrásne. Po štvrťhodine cesty sa pristihla, že aj keď sa jej chce plakať, očami hladí pučiacu trávu a slastne priviera oči v hrejúcom slnku presvitajúcom cez stromy. Previnilo sa chytila za nos – nemôže jej byť dobre, nie po takej návšteve v sanatóriu. Začínajúca jar na ňu ďalej útočila všetkými zbraňami. Po pár minútach prevládol pocit pekna. Vzdala to. Tu vo voňavom lese trápenie prehráva. A možno... by jej to babička nemala za zlé. Sama les s slnko milovala. Dostane sa jar aj dnu do jej izby? Dostane sa k babičke? Nabudúce ju vytiahne von. Nabudúce... Možno jar dokáže očiam vrátiť iskru a  hlasu pevnosť. Aspoň na chvíľu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?