Kto by už dnes čítal Timravu

Autor: Marie Stracenská | 26.2.2015 o 9:14 | Karma článku: 9,68 | Prečítané:  1103x

Asi málokto. Ani ja. Keby ma priateľka nevytiahla skraja roka do divadla na predstavenie inšpirované jej postavami a príbehmi, nenapadlo by mi zamyslieť sa nad Timravinými knihami. Predstavenie bolo výborné. A červík začal hlodať.

V knižnici som pri jej mene našla niekoľko zašlých kúskov. Vytiahla som troje Zobraných spisov a len tak zľahka prelistovala. Hej, na tie názvy si spomínam – Pytačky, Na jednom dvore, Darmo. No naschvál, kedy naposledy toto niekto čítal? Pečiatky na zadnej strane prvého výberu sú jasné. Prvých pár z roku 1958, potom nejaké zo šesťdesiatych rokov, rok 1970, po ňom 1977 a 1980. Knihu si 35 rokov nikto nepožičal. Až ja teraz.

Fakt som nevedela, čo čakať. Z toho, čo nám hovorili v škole, som si rozhodne nepamätala, že je to materiál pre náročného čitateľa. Len porozumieť jazyku  a stíhať štylistiku je fuška. Žiadne rýchločítanie. Hoci dej sa posúva pomaly, stačí preskočiť pár riadkov a človek celkom stratí niť. Je mi jasné, že v čase, keď nám to odporúčali učitelia, by ma žiadny z príbehov nenadchol. Ani teraz ma všetky nezaujali. Ale hodiny s Timravou aj tak nebol stratený čas.

Píše veľa o vzťahoch. Čudne a rozvláčne, mnohé sa podobá – on myslí na ňu, ona na neho, pár peripetií a končieva sa to aj dobre aj zle. V časoch Timravy od prvého dvorenia po sobáš stačili dva týždne ale niekedy bol málo aj rok. Keď sa dievčaťu prihovoril mladík, už bola na polovicu ruka v rukáve. Nedajbože ak sa ona potom prihovorila inému. Svokry a nevesty sa často – tak ako dnes – navzájom nemuseli a bojovali o svojich synov a mužov.  Zlatokopky boli aj vtedy. A nájsť ideálneho muža bolo rovnako nemožné pred sto rokmi ako dnes. To ma dvakrát nebralo. Zaujímavé bolo iné. Netušila som, že učiteľov kedysi školila a platila obec. Alebo že sa dedina musela postarať o svojich chudobných – a dokonca nielen o svojich, ale aj vdovy po svojich chlapoch, aj keď roky žili inde. Že cestárov zamestnával richtár, podobne ako dnes na verejnoprospešných prácach a bola to dobre platená robota. Jedenie pampúchov na verejnosti svedčilo o rodinnom blahobyte. Horár strážil, udával a pokutoval ak niekto kradol drevo, ale aj keď sekal trávu na panských lúkach. A Židia vždy dosť vyčnievali.

Vraj ju volali slovenská Jane Austin. Pre podobnosť košatosti a zaujímavých detailov v opisoch vzťahov a vnútorných bojov svojich hrdinov. Timrava píše o prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Nemali by ju vyučovať na Literatúre. Oveľa viac by sa hodila do Dejepisu.  Jej poviedky nestihla skresliť žiadna propaganda, je to slovenská história v drobničkách a krásnej komplexnosti. Dobre, že aj keď sa o tie knihy desaťročia nikto neobtrel, knižnica si ich nechala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

KOMENTÁRE

Ficov Smer je v opozícii. Únia má novú vládnu koalíciu

V europarlamente sa rozpadla veľká koalícia ľudovcov a socialistov.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?