V septembri prišla nová triedna s vyhlásením: Kto prečíta akúkoľvek knihu a povie o nej na Čítaní spolužiakom, má to za jedna. Matúš hneď siahol po poriadnej dvestostránkovej. Julka si vybrala plnú obrázkov s minimom textu, mala ju za hodinku. „No... Juli, to fakt? Veď to je pre deti.“ „Ale aj Dominik mal takú,“ argumentovala dcéra. Proti tomu sa ťažko dá niečo povedať. Ale nabudúce som jej skúsila podsunúť poriadnejšiu. Vzala ju. Čítajú po úlohách, knihy si nosia do školy, cez víkend sa uvelebia vedľa seba do detskej a čítajú, do postele idú skoro vždy s otázkou „môžeme si ešte chvíľu čítať?“ A nie sú sami. Toto som sa dozvedela od triednej: 23 deciek z tretej cé za prvý polrok prečítalo dokopy 329 kníh s 37 235 stranami. Začali chodiť do knižnice, požičiavajú si z políc v triede a knižky si vymieňajú medzi sebou – sama ich všetky čítať nestíham. Čítajú aj tri deti, ktorým sa pre poruchy sústredenia občas musia venovať asistenti.
Nemyslím si, že za všetko, čo deti robia a za každú ich snahu by mali mať odmenu. Prečo by mali dostávať známky za knihy, vravela som si. A časom som si odpovedala. Možno za to, že naša Julka, ktorá ešte pred začiatkom tretieho ročníka mala problém prečítať s porozumením pár strán, teraz lúska jedného Pána Guma za druhým. Za to, že musia pred triedou sformulovať o čom kniha je a dať odporúčanie ostatným deťom. A za to, že obetujú hry a namiesto toho čítajú – a možno si tak lepšie fixujú gramatiku a cibria vlastnú štylistiku.
Pani učiteľka vie, ako tie ich vyčítané jednotky bude rátať. Viem, že bude spravodlivá. Poznám zopár dospelých, ktorí neprečítajú tri knihy za rok. Každý z našich tretiakov prečítal v priemere skoro toľko za mesiac. Už po ikstý raz si vravím – super, pani učiteľka. Školu robia ľudia. V tej našej sa stretlo pár výnimočných.
