Si tam so mnou

Autor: Marie Stracenská | 26.1.2015 o 8:38 | Karma článku: 8,83 | Prečítané:  998x

„Tak ešte raz ten prvý riadok. Super. A teraz bez chyby posledný takt. No vidíš, paráda. Ideme na druhý.“ Akoby som tomu bohvieako rozumela. Veľmi dobre si uvedomujem – a deti to tiež vedia -  že to, čo zahrajú po dvoch a pol rokoch hudobky, by som ja vôbec nedokázala. Čosi som kedysi zvládala, ale to je už naozaj veľa rokov. Napriek tomu si pýtajú, aby som cvičila s nimi. A tak, aby som len nesedela a nečučala do nôt, pokúšam sa ich aspoň trochu usmerňovať. Robím to intuitívne. To, čo nejde drilovať, na preskáčku s podarenými kúskami, aby ich trochu povzbudili, a potom zas dookola najťažšie pasáže. 

Cvičia často, ja sa snažím s nimi aspoň raz v týždni. Najprv pol hodiny s jedným, potom rovnako dlho s druhým. S úžasom pozerám na prsty poskakujúce na flaute u Julky a mocný ťah Matúšovou ľavačkou, kým každá ruka vo veselom rytme hrá na akordeóne niečo celkom iné. Očami sledujem malé čierne značky v notovej osnove. Hrať už neviem, chvalabohu čítať noty som nezabudla. Raz za čas malých preskúšam zo stupníc, spoločne hľadáme to správne tempo na metronóme, prekárame sa, kto si pamätá viac hudobných príkazov. Ale v zásade im veľmi nepomáham. Napriek tomu otázka „budeš so mnou cvičiť?“ sa opakuje niekoľkokrát v týždni. „Budem, hneď dovarím,“ odpovedala som včera. „Len ... vieš, že ja sama by som to nezhrala a tak ti to nemôžem predviesť ako pán učiteľ. Nie celkom rozumiem, na čo som ti tam dobrá.“ „No, na veľa. Že tam so mnou si,“ odpovedala Julka.

Niekedy je to ťažké vydržať, ale oni to majú ťažšie, vravím si. Presne tak mi pomáhala babička, keď som bola dievča. V nedeľu poobede, pred pondelkovou hodinou klavíra, už sa nešlo vyhovoriť. Sadla som si ku klaviatúre – a začala sa tortúra. No akosi rýchlejšie zbehla, keď bola babička ochotná zdieľať ten čas a priestor so mnou. Už si nepamätám, ako sa prihodila tá tradícia, ani kto ju inicioval. Neopravovala mi chyby, ani neusmerňovala rytmus. Len bola. Tak ako ja teraz.

Spoločnému cvičeniu detí a mňa sotva dá dať prívlastok „kvalitný čas“. Ja doň teda rozhodne žiadnu kvalitu neprinášam. No aj tak asi budem ešte veľakrát  paličkou, o ktorú sa malí oprú, keď vysoké tóny neladia a basy sa ťažko chytajú. Aby odpoveď na otázku „aké to bolo?“ bola naozajstná, pravdivá a účastná a nielen formálna. Kým si to pýtajú, nechcem nebyť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?