Dal mi ho priateľ. Ten istý, ktorý mi pred niekoľkými rokmi pomohol obrátiť sa na prahu totálneho vyhorenia a utekať preč. „Musíš si nájsť čas na seba, iná cesta je do pekla.“ Povedal mi to, keď si z náznakov poskladal, že som buď doma alebo v práci – v práci robím prácu a doma robím všetko pre rodinu. A keď náhodou nie som doma alebo v práci a robím niečo nie pre rodinu alebo pracovné, cítim vinu. Rýchlo sa snažím to zmeniť a zarábať alebo starať sa – presvedčená, že iba tieto dve činnosti sú skutočne osožné. „Každý deň sa idem prejsť, aspoň na chvíľu. Čítam si. Len tak sedím a vymýšľam sám pre seba haiku. Myslím si, že taký čas každý z nás potrebuje. Inak to začne vŕzgať a prestávame fungovať.“ Tak mi to vtedy vysvetlil. Najprv som jeho slová nechala tak. Ďalej som fičala a nestíhala, po večeroch padala unavená a rozladená. Mama vyčerpaná, kolegyňa podráždená, dcéra ľahostajná, priateľka zabúdajúca. Našťastie červík od kamaráta žil vlastným životom. Vŕtal v hlave a stihol ma zastaviť. Pomohol mi k zmene. Nešlo to hneď, no po pár mesiacoch som cielene začala dodržiavať, že každý deň urobím niečo len sama pre seba.
Pred nedávnom mi ten istý priateľ dal tesne pred vybehnutím do ruky lístok. „Bež z plných síl a ďaleko. A keď sa budeš potrebovať zastaviť, prečítaj si to.“ Kam bežíš?, čítala som po pár kilometroch v obláčiku pary, ktorý mi išiel od úst. Kam? K vodnej nádrži a potom dolu okolo domov na námestie... Ale Peter sa nepýta na to. Kam bežím? K relaxu. K sebe samej na pokraji vyčerpania, keď sa môžem opierať len o svoje sily. K prírode a jej vôňam. K nálade a eufórii. Tam bežím, keď si obujem tenisky. Ako by som odpovedala, keby som si ten lístok vytiahla po práci cestou domov autom? Za obživou rodiny. Za vlastným uspokojením a realizáciou. Za zaujímavými ľuďmi a novými skúsenosťami. Za výzvami a dobrým pocitom...
Každý deň je beh. Niekedy maratón, chvíľami šprint. Nie každý dobehnem šťastná a s dobrým pocitom. Ten lístok s otázkou reálne býva v jednom vrecku behacej bundy. No v hlave ho nosím stále. Pomáha mi pripomínať si a pomenúvať, odpovedať na jednu z najdôležitejších otázok. Nemá zmysel bežať, keď neviem, prečo vybieham.