Ten dom pre ňu veľa znamená. Malá kuchyňa, srdce domu, jediná miestnosť, kde sa v zime kúri, stred jej sveta. Doma je tam, kde presne vie, koľko krokov je z tej kuchyne k dverám, na ktoré niekto klope. Vie, ako do nich treba zatlačiť, keď v zime drhnú a aj to, koľko krokov je z nich do kostola a kedy ísť, aby stihla pred bohoslužbou prosby. Doma je tam, kde vypínač nahmatá jediným istým pohybom a pozná zvuk, akým šťukne. Doma podľa zavŕzgania neomylne zistí, do ktorého okna sa oprel vietor. Dopredu odhadne, koľko polien treba priložiť, aby piecka vydržala teplá až do rána. Nie je to ideálny dom, od jednoduchej dlážky vždy ide chlad a v jednom kúte v komore plesnie cibuľa, preto tam bývajú len fľaše. Ale aj s nedostatkami k nej ten dom patrí.
Stavala ho spolu so svojím mužom. Nemala vtedy ďaleko k prvému synovi, muž ju preto nechcel nechať nič nosiť. Stavali z nepálených tehál, latrínu na dvore. Také boli vtedy všetky domy. Obidvaja boli mladí. Prešlo veľa rokov, kým sa v tom dome posledný raz nadýchol.
Nie je to pekná stavba a dnes sa stavajú oveľa pohodlnejšie. Vie, že keby sa zbúral, uvoľnil by miesto väčšiemu a lepšiemu a ona by mala kam ísť. Tak ju prehovárajú, aby si uľahčila život. Ale nie je to len dom. Bol domovom pre ňu a pre veľa ďalších ľudí. Odrástli tu jej deti a aj vnuci. Sem sa vždy vracala a naberala tu silu. Keby odtiaľ odišla, stratila by oveľa viac než nepohodlie. Nie, tieto ani ďalšie sviatky ešte neodíde. Sem patrí. Doma je tam, kde netreba na každej stene fotky a aj tak z každého kúta pozerajú spomienky. Doma je len jedno miesto na svete.